Satamaranga

30.08.2021

Dalo by sa povedať, že Satamaranga je tým lepšia, čím viac situácia opisovaná na jednotlivých stranách pripomína slovenskú politickú scénu (ak si budete myslieť to isté, asi vám opatrne odporúčam Vagovičovu knihu Vlastnou hlavou). Akonáhle to začne ísť do miestami až sci-fi (jasné, kto by si nespomenul na 1984 od Orwella), tak s čitateľom román stráca pupočnú šnúru a nechá ho opusteného lietať vo vzduchoprázdne. Najlepšie sú preto prvé dve kapitoly: Zaľúbenci (o páre, ktorý stratil dieťa kvôli korupciou prežratému systému, z ktorého profitujú politické špičky a ich poslušní kolesíkovia) a Doktor. Zaujímavé delenie na „poviedky“ Richardovi Brenkušovi umožnilo text osviežiť a spraviť atraktívnym, keďže každá z kapitol je vyrozprávaná z pohľadu inej osoby, či už kladnej, alebo zápornej. Avšak vďaka slušnej psychologickej výbave nie je stopercentne isté, či tu vôbec nejaké kladné sú. A tie záporné, ako to už býva aj v reálnom živote, sú presvedčené o tom, že sú kladné. Niektoré kapitoly sú nudnejšie, aj ony ale majú jedno dôležité plus: umožňujú nám pozrieť sa na udalosť (ktorá sa odohrala napr. na samom začiatku príbehu) z úplne odlišného uhla pohľadu, keďže rozprávačom je postava stojaca na opačnej strane barikády, než postava dajme tomu z prvej kapitoly, ktorá danú udalosť spôsobila. Osobne mi najšťavnatejšie napísaná pripadala kapitola písaná z pohľadu Kaliňá... Doktora. Bohužiaľ, žiadna nasledujúca sa jej už nevyrovnala. Postupne príbeh nabral iný smer a čím viac akcie sa v ňom ku koncu odohrávalo (invázie, vojny, dobývania), tým mohutnejšie paradoxne nudí. Rozladili ma aj za vlasy pritiahnuté, nedôstojné prezývky (Predseda žiarivý, Klaunia). Nie je to vôbec zle napísané a najmä začiatok je skvelý, ale v druhej polovici to stratilo dych.