Schovaný, neschovaný, idem

Jozef Heriban vyrozprával vo svojom poviedkovom románe príbehy ľudí, ktoré sa podobajú šachu. Dnes ťahám ja, zajtra ty a kto vyhrá? Kto nájde svoje šťastie, kto nájde odpustenie, kto prizná svoju slabosť? Hľadáme, odpúšťame, hľadáme, smejeme sa sami sebe nepriznajúc svoje 13. komnaty pred svetom, aby sme mohli opäť hľadať. Hľadali a nachádzali sami seba. Ak niektorý verný čitateľ Heribanoviek nadobudol pocit, že táto kniha je iná, tak mu dám za pravdu. Je zvláštne citlivejšia k svojim literárnym postavám a zároveň sú myšlienky v knihe akési ticho pokorné. Mala som nutkanie zaklopať na dvere bytu Dávida Steinitza so slovami: “Haló, chcem sa s Tebou kamarátiť!” Ráno vstane a cvičí, po osprchovaní sa pozoruje v zrkadle, urobí si kávu a venuje sa svojim rituálom trvajúcim už roky. Zbožňujem tento Monkovitý typ muža a spôsob, akým ho autor opisuje. Jeho postavy sa nepriznane boja starnutia a priznajme si, kto sa nebojí? Opísať pocity starnutia v toľkých nuansách dokáže len skúsený autor, ticho počúvajúci náreky života a veľkoryso nehodnotiaci akýkoľvek životný príbeh. Ocenila som nádherne vykreslené postavy, ktoré môžete stretnúť aj zajtra v meste. Ak spomalíte a zahľadíte sa ľuďom dlhšie na ulici do očí, máte šancu vytušiť, akým životom žijú. Postavy v tejto knihe sa hrajú na slepú babu. S natiahnutými rukami hľadajú v tme blízkeho človeka…