Šedé ruže

28.01.2018

Zaujímavá kniha. Prečíta sa rýchlo. Ale nesúhlasím s popisom, že hrdina je mladý muž. Tak ten veru určite nebude príliš mladý. Ale to nič. Text vo mne vyvolával zvláštnu náladu, trochu mi to pripomínalo pocity pri čítaní Kafku, také absurdné a miestami až šialené, hm... Ale dobre, rozhodne som sa nenudil. Posledná časť knihy, epilóg, akoby do textu ani nepatrila, akoby bola z úplne inej knihy alebo pokojne by to mohla byť samostatná poviedka.

08.11.2017

„Klasické šťastie predpokladá peknú prírodu, navyše striedajúcu sa po ročných obdobiach. Ale jednoduché šťastie predpokladá oveľa menej: určitú dávku alkoholu s dobrým práškom na spanie“...
Šedé ruže mi prídu zatiaľ najponurejším, psychologicko-filozofujúcim Slobodovym textom. Potvrdzuje v nich, že je okrem literáta aj psychológ a filozof v jednom. Jeho texty sa čítajú skôr s jemným vypätím pozornosti, ktorá sústredeným mozgom spaľuje viac energie. Aj preto sa nečíta jedným dychom. Na začiatku prvej štvrtiny knihy mi v niektorých pasážach prišiel text domotaný, kostrbatý. Potom sa pomaly tá kostrbatosť rozplieta. Atmosféra zostáva komorná, viac menej kompletná. Prúdi pomaly, pochmúrne, komorne, v náčrtoch vzťahov k Magde, Hede, Zuzke, Františkovi, ... a smrti ... . Ide o text na viacero pozornejších prečítaní. Scéna ukrižovania zapôsobí na každého. Šedé ruže vyšli prvý raz pred 48 rokmi. A tak mi napadá, že jedinečnosť hlbších a hĺbajúcich textov spočíva v ich nadčasovosti a nečasovosti zároveň...
„Ľudia zvyčajne nepoznajú onen zvláštny stav beznádeje spojenej s príjemným pocitom. Tento stav sa podobá únave po miernej telesnej práci. No ešte menej poznajú potom stav, keď si človek ani neuvedomuje, že by vôľu potreboval. A city sa prirodzene uvoľňujú bez ladu a skladu. Ten istý podnet vyvoláva protichodné city. Raz máte chuť plakať, lebo je ticho, vzápätí preto, že nie je ticho. Vôľa je teda akýsi triedič, ktorý určuje, k čomu možno pripustiť ktorý cit“.