Sklený vrch
Alfonz Bednár
https://www.databazeknih.cz/img/books/16_/16828/bmid_skleny-vrch-TuP-16828.jpg
4
30
30
Štvrté vydanie románovej prvotiny v rozpätí štrnástich rokov nie je v našej literatúre celkom bežný jav. Najmä ak si uvedomíme, koľko nám vraví ešte dnes, po toľkých prevratných zmenách, akými prešiel svet a ľudstvo od jej napísania i od Povstania, konkrétnej historickej udalosti, na ktorú sa východiskovo viaže. SKLENÝ VRCH Alfonza Bednára ešte vždy čitateľa aktivizuje. Azda preto, že autor povstaleckú tematiku nastoľuje takrečeno cudne; nie ako dokumentárny obraz udalostí a hybných síl tohto dejinného faktu, ale ako skúšobný kameň citov a vôle, previerku ľudského vnútra. Ako umelecký prameň ustavičnej retrospektívy a konfrontácie minulosti so súčasnosťou, ideálov a ich realizácie. Tento základný kompozičný princíp využíva na obhajobu práva jednotlivca na vlastný vnútorný svet. Preto i konkrétne v jeho próze nadobúda všeľudskú platnosť. Forma psychologického románu — denníka je adekvátna takémuto prístupu k téme a vlastne celkom prirodzene vyplýva z autorovho úsilia preniknúť do ľudskej psychiky. Denníkové zápisy hlavnej hrdinky Emy Klaasovej pridávajú rozprávaniu veľkú sugestívnosť, priam autentičnosť podania. Zároveň sú predpokladom simultánneho rozvíjania deja z rôznych časových úsekov. Uvoľňujú striedanie asociácií spod prísneho sledu, umožňujú pohyb v priestore i čase a rozvíjajú príbeh do epickej šírky. Sledujeme osudy Emy Klaasovej, žijeme s ňou v prítomnosti, nedávnej i dávnej minulosti, overujeme si nosnosť skutkov, ich morálnu oprávnenosť, hodnotíme ich vo vzťahu k sebe, k iným okolo nás, ale i k mŕtvym, lebo prítomnosť je len dôsledkom minulosti, živých nemožno odtrhnúť od mŕtvych, niečo z nich prešlo aj do nás. Akýmsi priesečníkom v denníkových záznamoch je zázračný svet Tichej doliny. Tam Ema značkovala cesty so svojím teraz už mŕtvym milým (možno poznačili jej celý budúci život), tam je Povstanie, tam je hrob partizána, ta po vojne znova prichádzajú z nížin turisti, ta sa zberá Ema so svojím mužom, keď dokončia stavbu... Ema ta už nedôjde. Umrie pri nešťastnej náhode alebo skôr z autorovho zámeru, ktorý jej tragický koniec spája so šíriacou sa neúctou človeka k človeku, so zneužívaním vydobytej slobody. A dnešný človek? Minulosť a prítomnosť viaže nerozdeliteľné puto. Tichá dolina mu ostáva akousi iluzívnou krajinou, akoby z detského veku, symbolom čistého horského sveta, symbolom návratov. Nuž najradšej by sa vychytil s batôžkom svojho smútku a sklamaní pod rozprávkový Sklený vrch.... celý text
Přidat komentář
neskutočná somarina napísaná na objednávku partaje. kilometrové lyrické opisy prírody prekladané agitačnými kecmi o budovaní najlepšej spoločnosti na zemeguli... trpel som pri tej knihe ako hroch na bicykli a neviem si predstaviť, čo by ma prinútilo si túto nehoráznu socrealistickú koninu ešte raz čo len prelistovať.
venujte čas niečomu užitočnejšiemu.
(mimochodom, za to, čo som o tomto šunte napísal do čitateľského denníka som svojho času dostal tuším štvorku:)
Aj keď je v diele badať známky minulého režimu, nerušili ma, práve naopak, pekne dotvárali charakter diela a situáciu. Dej bol nečakane veľmi zaujímavý, nepredvídateľný a tak odlišný, že si zaslúži pozornosť.
Veľmi socialisticky ladené opisy budovania našej vlasti, ale treba si tiež uvedomiť, že v dobe prvého vydania diela v roku 1954 naozaj mnoho ľudí verilo základnej myšlienke komunizmu a z knihy cítiť nadšenie a vieru v lepšiu budúcnosť, ktorú si spoločne vytvoríme, nech to už dopadlo akokoľvek, a to nám umožňuje pochopiť myslenie našich dedov či otcov a tým naše dejiny.
Kniha prostredníctvom ženskej postavy prepája temné spomienky z 2. svetovej vojny s aktuálnym budovateľským zápalom. A to pod rúškom prírody Tichej doliny v Tatrách, kde sa odohrávali najdôležitejšie momenty jej života.
Citácia: "Ľudia musia mať k sebe zodpovednosť. Povinnosť k živým ľuďom. Veľmi ťažkú. Ale povinnosť, bez ktorej nie je možné dobré spolužitie. Znamená to vzdávať sa sebectva, a tadiaľ je cesta k lepšiemu človeku. Človek sa musí vzdať sebectva pri otázkach života a smrti a musí mať povinnosť k ľuďom, ktorí po ňom ostanú a prídu. A tú povinnosť musí mať aj za cenu svojho vlastného života. Musí byť mostom k ľudskej budúcnosti. "
Nevedela som, čo od knihy očakávať, ale dnes som si istá, že ide o jeden z vrcholov slovenskej prozaickej tvorby. Na tomto románe je zaujímavé, že napriek tomu, že autor tam sčasti chcel vsunúť a dodať motívy a témy poplatné vtedajšej dobe (partizánstvo, stavba priehrady), v mojom poňatí to ale nepokazilo celkové vyznenie knihy. A to pokladám za veľke umenie, preto 5 hviezdičiek.
Štítky knihy
slovenská literatura SNP - Slovenské národní povstání slovenské romány
Autorovy další knížky
| 1995 |  Miesto v príbehu |
| 1965 |  Pět slovenských novel |
| 1972 |  Hromový zub |
| 1971 | Hodiny a minúty |
| 1988 |  Ad revidendum, Gemini |
Citát: "..., že medzi mužom a ženou je to nie len tak a že medzi nimi je rozdiel. To je pravda, nie je to len tak, lebo žena niekedy celkom ináč myslí a koná ako muž". Toto hneď na úvod konštatuje spisovateľ (muž), ktorý práve píše román z pohľadu ženy. Nikdy som nemal v dôveru v mužského spisovateľa, ktorý sa snaží vniknúť do ženskej psyché a v tejto knihe to spôsobuje obzvlášť veľkú disonanciu a šušťanie papierom. Na druhej strane, toto dielo treba brať ako skvelý opis svojej doby. Budovateľské nadšenie socializmu nejako neprekáža, v niečo predsa treba veriť (keď je viera skutočná a nejedná sa len o trápnu pózu). Zaujímavá kniha z čias, kedy bol svet ešte v poriadku.