Skupinová terapia

předevčírem

Veľmi sa nestotožňujem s príbehom tej dámy, ktorá sa rozhodla opísať do detailov svoje curriculum vitae. Občas ma iritovala z vlastných skúseností, napríklad ten moment, keď jej už aj Max povedal, nech prestane fňukať. Tiež som sa necítila komfortne pri ľuďoch, ktorí fňukali, že toto a hento nezvládnu a celý svet vedel, že podávali stále excelentný výkon. Našou akoby povinnosťou sme museli počúvať tie árie. Klasika na základke, strednej, na výške, počúvať donekonečna drísty jednotkárov, áčkarov, nositeľov červených diplomov, apod. :D
Nikde nespomenula, že či má maniodepresiu, mne pripadalo, že má. Ak už idem pitvať aj intímne veci, napíšem o liekoch. Pretože mi nepríde bežné, že dospelý človek roky hádže vecami o zem, ubližuje si... A pretože si niekto môže pomyslieť, že brať lieky nemusí, stačí si nájsť dr. Rosena. Za ďalšie, knihu treba brať s ohľadom na kultúrne zvyky a mravy. Nemám pocit, že by sme to tak ďaleko dotiahli ako na Západe, hoci tam morálne a životným štýlom smerujeme. Vždy mi pripadalo zvláštne, koľko "frajerov" má Emma Watson :D Ale aj táto kniha poukazuje na zvyk ustavične "mať niekoho", len aby som nebol sám/sama. Aj tu takto rozmýšľajú ľudia, ale ešte stále sme konzervatívny národ a mať toľko partnerov za 5 rokov ako pani autorka, však to je čistá psychická samodeštrukcia. Duša nestíha absorbovať podnety, nestíha spracovať emócie, preboha... a tak sa duša automatizuje, ako to píše, človek ide na autopilota, len abz si splnil hlavný sebecký cieľ nebyť sám. Čo ma fuk po druhých, že ich viac-menej využívam pre svoj motív :D A oni nás, je to vzájomné. Každý ničí tým seba samého a takto mi to pripadalo v jej podaní. Priťahovala si jej podobných a zrazu sa čudovala, keď ju nechali. Z toho dôvodu som si priala, aby skončila kniha o "parížskom bordeli". Tomu sa vraví čisto lacné, povrchné a hyperbolické prežívanie, typické pre americkú kultúru. Nasilu vyhľadávať emotívne zážitky cez tvorby vzťahov, čiže sťahujeme na dno aj druhých. V Európe je trendom skôr vyhľadávať zážitkovosť v cestovaní. Duša sa trápi len nedôstojnosťou a nulovou sebaúctou. Je na to ešte jeden dobrý príklad, s ktorým sa podelím. V knihe sa spomína, že dve témy boli obľúbené pre dr. Rosena: sex a smrť. Sex, láska, to si vieme prečítať hojné skúsenosti autorky, čo však smrť? Námatkovo sa tam spomína jedna udalosť, áno, ktorá ju poznačila. Jeden moment. To je málo. Nič. Až smrť by sa mohla uraziť:), ale dá sa to pochopiť, autorka prekypuje životom a nadržanosťou.

Smrť je náramne veľké dobrodružstvo, kričí Peter Pan. A ja kričím, že všetko je fejk, iba smrť je skutočná. Podľa predošlej knihy o láske by som sa nemala mýliť v tom, že práve skutočnosť z nás robí zraniteľných. Láska a sex robia z nás zraniteľných, nevysmievajme sa a nepohŕdajme zamilovanými ľuďmi. Treba premlčať toto obdobie, títo ľudia sú veľmi zraniteľní a žijú takmer bez vlastnej identity (prijali partnerovu). Osobne ale nepovažujem tento jav za skutočnosť. Je to fejk na druhú. Viď zážitky tejto autorky. No a smrť? Tak to je iný kaliber, nielenže z nás smrť robí zraniteľných, smrť je akýmsi experimentom, ako ustojíme vlastnú dôstojnosť. Či ju budeme mať stále vo vlastných rukách (väčšie šťastie), alebo bude v rukách iných, ako som ju mala v časoch opatrovania. Stále je to ale boj o dôstojnosť. Umierame, sme zraniteľní. Keď si predstavím seba namiesto autorky, a začnem písať o svojich zážitkoch z paliatívnej starostlivosti, kde mi 6 ľudí zomrelo za pár týždňov, traja v jeden, dvaja pred vlastnými očami, tretiu som odprevádzala, teda nebudem písať o partneroch, ale o umierajúcich ľuďoch, je to rovnocenná kniha, v ktorej nestíham emočne spracovať, čo sa deje. Na každú smrť ako naopak vášnivú/materinskú/atď lásku k niekomu potrebuje duša čas na spracovanie. Často som ho nemala. Poznačilo ma to, áno. Určite by môj rok vyzeral neskôr inak. Ale nedalo sa. Smrť, a teda skutočnosť ma oblizovala a tlačila k múru. Nestíhala som ani utrieť slzy, čo mi padali na keksíky od mŕtveho klienta. Musela som sa schovať do skladu pred životovm-fejkom, fejkovým životom nás všetkých, aby som mohla objímať keksíky, aspoň na chvíľku byť sama so sebou a rozlúčiť sa, uvedomiť si, čo sa deje, že tieto keksíky už nebudú odmenou za zjedený obed či večeru... Musela som ďalej pracovať, ale poviem vám, pretvarovať a fejkovať život sa nedalo, musela som to povedať niekomu, videli mi na tvári tú ohromnú skutočnosť. Už viem, ako sa cítili Remarquovi vojaci a chápem vypleštené oči Dakoty Fanning vo Vojne svetov. Čo musel prežívať Dostojevskij na poprave. Skutočnosť je to, pred čím utekáme, ale neuvedomujeme si, že utekáme smerom k nej. Treba porozumieť sebe samému. Inak zošalieme. Buď utrpíme traumu ako Dosty, alebo skončíme v ústave ako Hugova dcéra. Láska a smrť nás približuje k skutočnosti. Dávajme si pozor v tomto období a obklopme sa ľuďmi. Nebuďme sami.