Sledoval jsem Dubčeka
Karol Urban
Pozoruhodné svědectví z druhé strany barikády. Událost desetiletí! „Nenápadní“ estébáci na chodníku před Dubčekovou vilou. „Nenápadní“ estébáci na ostrůvku tramvaje.„Nenápadní“ estébáci všude, kam se Dubček podíval. Hodinu po hodině, den po dni – celá dvě desetiletí.
Přidat komentář
Knihu najlepšie vystihuje autorova citácia z predslovu: „Nemohol som inak ako len popisným spôsobom vypovedať o praxi sledovacej činnosti ŠtB, o množstve osobných zážitkov z ulíc Bratislavy, čiastočne aj Prahy.“. Na čo nadviazala veta, ktorá určuje to, akým spôsobom a hlavne akou formou je kniha napísaná: „Neusiloval som sa o vážne literárne dielo, politický či odborný výklad alebo dokonca životopis. Ani o fundované odborné zhodnotenie týchto aktivít v období normalizácie štýlom historika.“ - čo je predtým, ako sa rozhodnete túto knihu začať čítať, dobré uvedomiť. V prípade ak bažíte po niečom suchšom a nabitom tonou faktov, čísiel a ďalších nudných informácií, toto asi nebude kniha pre vás.
Osobne tento kúsok považujem za hodnotnú lit., ktorá sa na veci pozerá z iného uhlu a aj keď si vravíte Čo taký človek - pôsobiaci na nízkom poste - môže ponúknuť?! Možno sa budete čudovať, predsa len priama interakcia s reálnym dianím je o niečom inom ako informácie od ľudí na vysokých postoch, ktorí o praxi vedia pramálo a aj to sa cestou k nim skreslí. Kniha neponúka len náhľad na prácu sledovača ŠtB, ale ponúka tiež pohľad do štruktúry fungovania, vzdelávania a takisto stručného rozčlenenia zložiek, správ a odborov v rámci ZNB.
Je to kniha, ktorá sa snaží o obsiahnutie podstatných informácií, bez zbytočného zaváhania a zdržovania sa nad vecami polemizujúcimi alebo nepotrebnými.
Navyše sa mi páči aj level autorovho vyjadrovania, aj keď to nie je žiadny publicista či spisovateľ.
Príbeh obsiahnutý v knihe Sledoval som Dubčeka - ktorému sa autor paradoxne venuje až v záverečnej 5. kapitole - je predovšetkým pravdivý, vôbec nie vymyslený a podaný prívetivou formou. Ukončila by som to poslednou citáciou zo záveru knihy: „Nielen neviem, nemôžem, ale predovšetkým som pôvodne ani nechcel byť viac ako obyčajný rozprávač prostého príbehu z čias, ktoré neboli jednoduché.“.
Docela zajímavá sonda nejen do konkrétní sledovačky, ale i do obecné práce a hierarchie STB. Člověku při čtení dojde, jak to vlastně všechno bylo takřka "k smíchu", kdy sledovaný objekt o tom ví, zdraví se s nimi, sám je vlastně sleduje, jestli oni ho sledují. K čemu tohle bylo? Mělo to zdeptat sledovaného? Snad si tenkrát nemysleli, že jim před očima bude Dubček "kout pikle" s imperialisty. Oceňuji odvahu autora za tuto výpověď.
Autorovy další knížky
2012 | Sledoval jsem Dubčeka - Vzpomínky estébáka |
2016 | Štátna (ne)bezpečnosť |
2019 | Neskartované |
Dost velká nuda - knihu jsem ani nedočetl, přečteno přibližně 60%. Neustále to stejné téma - metody STB při sledování lidí. Nebavilo mě to, pro mě osobně ničím zajímavé, maximálně ze začátku.