Sokol - Tvorba z rokov 1972 - 1976

Paradoxne vyzerá, že práve tí najväčší umelci, a to ešte obvykle na vrchole svojho vývoja, vediac už o kráse všetko, začnú ňou pohŕdať. Približne podľa vzorca vyjadrujúceho lakonizáciu ich reči: ESTETICKÉ = ETICKÉ. (Nejde tu rozhodne o výmenu za opačné hodnoty. Takzvaný kult ošklivosti je iba vynález bezmocných, registrujúcich estétov.) Hĺbka Sokolovej umeleckej výpovede, nikdy nedotknutá zaliečavosťou, sondovala vždy v oblastiach nezdobných, poznamenaných krvou: biedy, bolesti, žiadosti, krutosti. Každé hlbšie pochopenie ľudskej komédie (ba aj v takom geniálnom vyjadrení ako v prípade Danteho Božskej) kontrapunktuje tragédia. Monumentálna metafora pekla neľútostne sprevádza človeka v jeho odvekom vzývaní krásy-utešiteľky. Koloman Sokol patrí do rodu tých vzácnych umelcov, ktorých vzrušuje z celej reality (nazvime ju príroda, univerzum, alebo jednoducho všetko) iba človek. Nepoznáme od neho nijaké krajiny, zátišia ani abstraktné všeobecniny. Celé horkasté, no horúce „theatrum mundi" musí uňho odohrať tento jediný herec, nech sa pritom hoci doráňa, vyškiera sám sebe. Ba niekedy je donútený aj jazyk vyplaziť na seba. V posledných prácach Sokol stupňuje túto svoju nádhernú bezočivosť. Sprievod masiek (maskami sú celé figúry, nielen tváre!) defiluje, spretrhaný iba okrajmi papiera. Zaznamenáva ho nástroj, aký je práve poruke, bez obmedzení a predsudkov technických, ba na zlosť estétov aj výtvarných. Stopu na papieri, tak ako jazvu doráňaného, nezahládza nijaká skrášľujúca kozmetika. Zostáva úchvatným svedectvom po zápase o pravdu, ktorej jedinej dáva Sokol právo nazývať sa krásou. Jediná znesiteľná forma pátosu, nerétorická, nementorujúca! Povzbudzujúca vo svojom ľudskom zanietení.... celý text