Šťastný človek
Zsigmond Móricz
Jedného dňa roku 1932 navštívil v redakcii Pesti Napló spisovateľa starší sedliak. Boli si rodina, a vysvitlo, že zrobený gazda spoza Tisy, unavený životom, neprišiel na zvyčajnú návštevu. Prišiel mu vyrozprávať celý svoj život a požiadať ho, aby o ňom napísal „pekný román". Tým človekom bol György Joó, hrdina Šťastného človeka. Ešte toho istého roku začali vychádzať na pokračovanie v novinách „rozprávania" tohto drobného maďarského človeka, ktoré vyšli potom knižne o tri roky neskôr, roku 1935. Šťastný človek má osobitné postavenie v maďarskej literatúre i v tvorbe Móriczovej. Je najľudovejším z jeho románov. V románe ako v zrkadle je celá stará maďarská dedina spred prvej svetovej vojny. Dedina nie bez idyly a čara, ale pritom dedina ostro sociálne videná a vyhranená. Čarovné kapitoly z hrdinovho detstva, chlapčenstva a junošstva dýchajú na nás dačím, čo nám mocne pripomína prózy Kukučínove, Tajovského a Timravine. Niet tu tmavých naturalistických farieb, všetko plynie zdanlivo pokojne a nerušene, prepletené príhodami veselými i smutnými a preteplené hlasom rozprávačovým — vyrovnaným, nevzrušeným hlasom človeka, čo veľa vytrpel a pozná cenu života. Radosti a žiale dedinského chudobného chlapčaťa, jeho hrdé, nespútané mládenčenie podané je tu tak sýto, básnicky presvedčivo a pútavo, že podobných strhujúcich stránok nie je veľa v svetovej literatúre. V celom texte románu zvučí pritom základný podtón, clivý a nostalgický. Je to smútok starého, zrobeného človeka, ktorý si síce našiel šťastie osobné, no uvedomuje si, že v spoločenstve vtedajšieho maďarského sveta je jeho život, jeho práca čímsi nepotrebným, zbytočným, márnym. V závere románu vyčíta autor hrdinovi, že sa nestal „hrdinom". Rozumejme: hrdinom sociálnym, človekom, čo by si bol šiel inak vydobyť svoje šťastie, dôstojný ľudský život. Štastný človek má pritom i svoju zvláštnosť literárnu: celý je napísaný v nárečí. Prekladateľka usilovala sa riešiť tento problém jemnou štylizáciou niektorých lexikálnych a tvaroslovných zvláštností nášho nárečia novohradského. Nakoľko sa jej to podarilo, posúdi čitateľ sám.... celý text
Literatura světová Romány
Vydáno: 1960 , Slovenský spisovateľOriginální název:
A boldog ember, 1935
více info...
Přidat komentář
Autorovy další knížky
1980 | Motýlek |
1974 | Pan Bovary |
1979 | Čarovná zahrada |
1936 | Buď dobrý až do smrti |
1984 | Veliký kníže |
Knihy podobné tejto nie sú tie, po ktorých by som siahla cielene. Dobrovoľným čítaním som zistila, že typy kníh, ktoré nebavia, ale odkazujú na dobu, sú skutočne studnicou informácií a vytvárajú obraz spoločnosti, je vhodný pre tých, ako sú historici, archeológovia, ktorí si chcú aj iným spôsobom hľadať informácie. Preto sme si asi toto dielo spomínali na hodinách literatúry, popisuje sa tu sedliacky život Maďarov, my sme k nim teda ďaleko nemali, a prechodný život v meste, len tak mimochodom v prekrásnej Budapešti. Vo veľkej zhode s Gorkého životopisom Matveja Koženeviemčo, ktorý som nedočítala, zanechalo vo mne nepríjemný pocit z toho, ako sa muži správali k ženám pred prvou svetovou vojnou, koniec 19. storočia... týkalo sa to teda sedliackej sekcii obyvateľstva. Čo ešte viem, že ma neraz napadlo, že by som tú kvaku okoštovala :D a chcela si vyskúšať také tri dni drieť ako maďarský drúk na poli.