Stopy stredoveku: Rozhovory o ľuďoch temnej doby
Daniela Dvořáková , Tomáš Gális , Denisa Gura Doričová
Historička Daniela Dvořáková hovorí, že by nechcela žiť v stredoveku, možno práve preto, že vie o tomto období tak veľa. Rozhovory, ktoré s ňou viedli Denisa Gura Doričová a Tomáš Gális sa zameriavajú na obdobie neskorého stredoveku na našom území - v Uhorsku -, teda na záver 14. storočia a 15. storočie a viac než dejinami udalostí a vojen sa zaoberajú dejinami každodennosti a ľudských príbehov. Kniha Stopy stredoveku čitateľovi sprístupňuje život vtedajších ľudí z rozličných spoločenských vrstiev. Vystupujú v nej panovníci, duchovenstvo, mešťania, šľachta, vzdelanci, lekári, roľníci i poddaní. Muži, ženy i deti. Rozpráva o ich každodenných zvykoch a činnostiach, o zvieratách, ktoré im robili spoločnosť, o krajine, v ktorej plynuli ich dni, o hraniciach a mapách, o cestovaní, jedle, zdraví, výchove či o počasí. Vysvetľuje, prečo niektoré mýty o stredoveku nie sú pravdivé, pripomína jeho prínos, pomenúva nedostatky, ale aj porovnáva možnosti vtedajšej spoločnosti s dneškom. Prameňov z tohto obdobia je oproti predchádzajúcim storočiam viac a historička bádala v okolitých krajinách aj vo vatikánskych archívoch. Z fragmentov ľudských osudov poskladala sčasti verný obraz, sčasti jeho interpretáciu a napokon porozprávala aj o sebe a o tom, ako stredovek prirodzene i zázračne ovplyvňuje jej život a svetonázor.... celý text
Přidat komentář
Démonizovaný aj idealizovaný. Svet stredoveku. Vo fundovanom rozprávaní Daniely Dvořákovej nadobúda tento dejinný úsek reálnejšie kontúry a opäť raz sa nám potvrdzuje, že veci sú málokedy čierno-biele.
Ako úvod do témy alebo jej rekapitulácia je kniha veľmi fajn, skúsenejší čitateľ zas určite rád prižmúri očko, a to najmä pred mnohými skratkovitými odpoveďami, duplikáciou niektorých informácií ("ako som spomínala..." + takmer doslovné zopakovanie už skôr vypovedaného) či opakovaním viac-menej tých istých mien (je evidentné, komu venovala autorka svoj dlhoročný výskum ;-)). Potešia aj dobové ilustrácie (škoda, že nezdrojované) a celkový dizajn knihy.
Jednoducho, veľmi pekná a obsahovo hodnotná kniha, na ktorej by sa ešte dalo čo-to vylepšiť, ale aj v takej podobe sa čítala veľmi ľahko, dobre a rýchlo, a hoci z nej budú citovať v prácach zrejme skôr študenti stredných než vysokých škôl, aj tak sa z nej dá veľa dozvedieť.
Zaujímavý nápad, ako priblížiť stredovek populárne a zaujímavo. Myslím, že nudiť sa nebude ani úplný laik, ba práve, odporučil by som ju práve ako akúsi vstupnú bránu do poznania stredovekého života. Skúsenejší čitateľ sa zrejme veľa nového nedozvie, no i tak je to príjemné a oddychové čítanie. Daniela Dvořáková odpovedá na otázky odborne, no zároveň veľmi prístupne a zrozumiteľne. V samotnom závere nám prezradí i čo to zo svojho súkromia a práce medievalistu. Hoci by sa našli drobné výčitky i tak hodnotím vysoko.
Kniha rozhovorov so všetkými kladmi (rýchle čítanie bez nudných pasáži) a zápormi (opakovanie, nejde do hĺbky). Úspech tohto typu kníh závisí aj od toho, akým spôsobom je rozhovor vedený. A tu musím pýtajúcich sa pochváliť, že text plynul hladko, nezadrhávalo sa to a len párkrát sa stalo, že sa núkala nejaká zaujímavá doplňujúca otázka, aby sa téma viac rozpitvala, ale debata sa odklonila inde.
My, ktorí trochu poznáme prácu pani Dvořákovej, vieme o jej slabosti pre Žigmunda Luxemburského, je to jej srdcová téma a preto v rozhovore často odkazuje na toto obdobie a veci s ním súvisiace. Niekomu to mohlo pripadať repetitívne (konečne som aj ja použil toto slovo!) a únavné, ale na mňa sa jej nadšenie pre tému podarilo preniesť. No ja som ľahká obeť, veď aj podcast „Archivárky na cestách“ počúvam v aute z USB (priečinok Guilty pleasures).
Knihu odporúčam každému so záujmom o dejiny a myslím, že najlepší zážitok bude mať čitateľ, ktorý o stredoveku nevie nič nad rámec školského učiva. Kľudne si ju môžu v rámci dovzdelávania prečítať aj tí, ktorí v škole nedávali pozor - napr. takí „plochozemci“ by sa od ľudí z neskorého stredoveku mohli niečo dozvedieť.
9/10