Stretnutie v Neapole

Tridsiatnička Anna a štyridsiatnik Francesco, obaja zamestnaní vo veľkých firmách v Miláne a v Turíne, sa stretajú na sympóziu v Neapole. V „pracovnom prostredí“, plnom falošnej srdečnosti a skrytých intríg, sa zrodí medzi nimi dačo ako láska. Cit, ktorý ich do istej miery zaskočí. Anna má za sebou trpkú skúsenosť z nevydareného manželstva, nuž sa najprv láske bráni, a aj keď sa jej celá oddá, zvažuje perspektívy spolužitia s Francescom triezvo a reálne. Francesco sa sprvu dá strhnúť predstavou dobrodružstva s jednou z mála pekných žien na sympóziu, postupne však podľahne čaru vlastných slov. Tento donchuan proti svojej vôli prichádza na to, že láska, ktorú si nahováral, nemá ďaleko od skutočnosti. A tak sa ocitne pred voľbou medzi dvoma ženami - medzi dlhoročnou milenkou Olgou a mladou, emancipovanou Annou - a je to zároveň voľba medzi dvoma spôsobmi života, Medzi doterajším, charakterizovaným spoločenským konformizmom a pracovným a citovým rutinérstvom, a medzi novým a predsa starým, ktorým by nadviazal na svoju mladosť bojovného ľavicového intelektuála. Koniec príbehu ostáva síce otvorený, a jednako tušíme, že hrdina si zvolil Annu - čiže cestu odvahy a nekompromisnosti. Naznačujú to jeho záverečné slová, keď si uvedomí, že sa nevdojak stal integrálnou súčasťou -nástrojom vykorisťovateľskej triedy, reprezentovanej v románe jeho šéfom, „ideológom“, ktorý mu „pomaličky zdeformoval myseľ... “ Láska v Bigiarettiho románe je teda akýmsi katalyzátorom hrdinových vzťahov k spoločnosti a intímny ľúbostný príbeh, vzrušujúca a nostalgická história nehy a vášne prerastá do presnej diagnózy, kritickej úvahy nad priestorom, aký dnes poskytuje jednotlivcovi neokapitalistické sociálne zriadenie. Románom Stretnutie v Neapole Libero Bigiaretti (nar. 1908) plne potvrdil, že je dôstojným pokračovateľom v domácej tradícii veľkej „moralistickej“ literatúry a jedným z myšlienkovo i umelecky najpodnetnejších zjavov v súčasnej talianskej próze.... celý text