Tábor padlých žien

07.06.2013

Už ste niekedy čítali román, vypovedajúci o hrôzach (akéhokoľvek) režimu, nad ktorým by ste sa zvíjali od smiechu, alebo minimálne aspoň pobavene uškŕňali? Ani ja nie, kým sa mi do rúk nedostal Tábor padlých žien. Hoci by tomu mnohí, ktorí komunistickú totalitu už sami nezažili, alebo je len hmlistou spomienkou na ich ranné detstvo, ťažko uverili, táto satirická, silne ironická výpoveď má bohužiaľ reálne základy. O dôvod viac, prečo siahnuť po tejto knihe – dozvedieť sa niečo nové, čo presahuje strohé historické fakty uvádzané v učebniciach, resp. niečo nové o miestach, okolo ktorých dennodenne prechádzame a sú súčasťou nášho života. Tábor padlých žien je akousi sondou do života žien, prostitútok z bratislavskej Vydrice (a iných asociálnych skupín = nepriateľov socialistického režimu), ktoré boli po nástupe komunizmu v 1948 roku násilne internované do Tábora nútených prác v Novákoch a mnohé skončili aj v Ilavskej väznici, v rámci svojej prevýchovy na „riadne občianky“. S pribúdajúcimi stránkami sa postavy profilujú, sú veľmi živé, vierohodné, autor zdôrazňuje najmä ich ľudskú stránku. Mnohé postavy ma prekvapili svojím myslením, cítením, dokonca osobnou charizmou, z prostitútok sa nečakane vykľuli sympaťáčky. Dobové materiály umiestnené v závere knihy dokazujú, že autor sa nie len pridŕža reálnych udalostí, ale tiež, že má odvahu používať pôvodné, alebo len mierne pozmenené mená. Ešte stále váhate? Chcete vedieť aký je pôvod stále frekventovaných slovných spojení „sťažovať sa na lampárni“ alebo „kvapká ti na karbid“? Aj takéto pikošky sa môžete dozvedieť pri čítaní tejto knihy. Pre mňa je iná ako tucet ostatných, s nápaditou formou podania, ad absurdum. Nadpriemer slovenskej literatúry.