Tvrdé drevo detstva

25.05.2021

(SPOILER) Najväčšou záhadou pri poézii Mily Haugovej bola pre mňa osoba za týmito básňami – ako žije svoj každodenný život mimo emóciami nabité okamihy a nostalgické momenty prehľadávania archívov spomienok. Z čoho vychádza? Koho čítala? Čo si zažila – z akej skutočnosti vychádza jej tvorba?
V detstve zažila pár okamihov, ktoré ju nielen tvarovali ako človeka, ale taktiež sa odrazili v jej tvorbe ako viacnásobne použité obrazy (napríklad, keď si ako malá ľahla do snehu a rozhodla sa umrieť na protest proti hádke rodičov). V celej knihe naviac pozorujeme Haugovú, ako pevne je zviazaná s minulosťou, so spomienkami, s rodinou, s cestami a s ľuďmi, ktorí pre ňu boli dôležití. Spoznávame jej vzťahy skrz až explicitne intímne básne a zápisky z denníkov; spoznávame jej dcéru a občas nám povie aj niečo o vnučke. Väčšinu času sa však nachádzame v obľúbenej Zajačej Doline a dozvedáme sa, že jej veľkou témou je najmä vzťah muža a ženy za syntézy viery v Boha a animálnej telesnosti. Čo sa ma však dotklo, je to, že z jej slov vychádza, že na lásku je potrebný práve muž a žena, Adam a Eva, čím absolútne vylučuje existenciu orientácie inej ako heterosexuálnej.
Spomenul som básne a áno, aj táto prakticky autobiografia je plná poézie. Respektíve, autorka sa zrejme inak ako poeticky vyjadrovať nedokáže – sama tvrdí, že poézia je spôsob existencie. Kniha ako taká je podobných (povedzme) „poučiek“ a subjektívnych definícií, veľkých vyhlásení a intímnych priznaní tak plná, že by bolo nutné si ju poznámkovať, aby sa dalo všetko naplno pochopiť. Aj forma, cez ktorú máme možnosť nazrieť do vnútra autorky, je štruktúrovaná skoro odborne: striedajú sa tu opisy snov, básne, denníky – s fragmentmi rozhovorov z rôznych časopisov z rôznych období, vždy tak, že slová z rozhovoru dopĺňajú ukážku z tvorby a vysvetľujú obrazy či dôvody, prečo bol text napísaný. Jej životom tak nejdeme ani tak chronologicky, ako asociatívne a dokonca cyklicky. Niektoré pasáže a niektoré vyhlásenia ma hlboko zasiahli a vyslovila za mňa niečo, čo som sám nedokázal pomenovať, iné ma minuli a vyzneli trochu kontroverzne, kedy predkladá svoj subjektívny postoj ako objektívnu pravdu; taktiež jej neschopnosť vecného vyjadrenia sa na mňa pôsobia ako zvláštna barlička až „úteková“ póza. Vo výsledku si však aj tak myslím, že sa ku knihe vrátim a sám by som ju odporučil ako prvú či skôr druhú knihu pri spoznávaní tejto významnej slovenskej autorky.