Umenie blízkosti

Umenie blízkosti
https://www.databazeknih.cz/img/books/52_/525621/bmid_umenie-blizkosti-6546181ff20b8.jpg 4 6 6

Psychológ Ján Hrustič hovorí, že osamelosť je, keď sme vedľa seba, ale každý vo svojom svete. Keď partnerstvo upadne do rutiny a láska je vyčerpávaná hádkami, vzájomnými zraneniami, netoleranciou a nepochopením, prichádza odcudzenie a pocit osamelosti. Nie je to však nezvratný proces a máme ho v našich rukách - stačí zamerať pozornosť na tie správne veci, naučiť sa vhodne komunikovať a nájsť odvahu vziať na seba zodpovednosť za kvalitu vzťahu. Čo spôsobuje, že sa vo vzťahu cítime osamelo? Čo robiť, ak sa zo vzťahu vytratila intimita? Ako a kedy sa s partnerom rozprávať o nepríjemných veciach a načo je dobrá nezáväzná konverzácia? Aký je rozdiel medzi zaľúbenosťou a zrelou partnerskou láskou? Akú úlohu v partnerstve zohráva egocentrizmus, manipulácia či vzťahy s rodičmi? A je pravda, že vďaka konfliktom sa naše vzťahy rozvíjajú? Ján Hrustič má za sebou 40 rokov praxe psychológa a terapeuta. Mnohým párom pomohol vrátiť do vzťahu blízkosť a dôveru, no mnohým pomohol aj dôstojne sa rozísť, či vyrovnať sa s rozchodom. Ďalších sprevádzal obdobiami osamelosti, neistoty, pochybností a pomohol im dozrieť a vyrásť. V rozhovore s Monikou Kompaníkovou sa zameriava na problémy blízkych vzťahov a ich korene a ponúka konkrétne techniky ako do partnerstva vrátiť pocit naplnenia, intimity, blízkosti a zároveň slobody. V druhej časti knihy hovorí Ján Hrustič aj o sebe, o svojom detstve na dedine v rusínskej rodine, o svojej ceste k psychológii a k mystike. Sám prešiel vďaka psychoterapii a pracovným skúsenostiam s väzňami či hendikepovanými mladými ľuďmi veľkou osobnou transformáciou a jeho rady tak nevychádzajú len z teórie, ale najmä z dlhoročnej praxe.... celý text

Přidat komentář

empivarci
15.12.2024

„V láske je sloboda, láska dáva slobodu.“

--

Účelem téhle knihy je, aby se člověk nad sebou zamyslel, a to se jí u mě dost dobře povedlo. Nad sebou v partnerství, ve vztahu k době samému, k rodičům a taky k dětem. Podobně jako vloni Fromm, taky Hrustič tvrdí, že pěkného vztahu se dá dosáhnout kultivovaným chováním, které má jasná pravidla, a že jako každému umění se mu dá naučit, nebo aspoň učit.

Byly místa, kdy jsem s ním nesouhlasil, ale u tak emotivních témat je to normální. A i když je kniha trochu nesourodá a často příliš obecná bez hlubšího vysvětlení, čte se lehce a rychle. Snad taky proto, že skvělá slovenská spisovatelka Monika Kompaníková pro tuhle výpověď předního psychologa a párového terapeuta Jána Hrustiče zvolila příjemnou formu rozhovoru s ním.

Vyšlo v knižní edici Deníku N, což je vždy dobrá známka kvality.

--

„Zrelosť je opak ideálov. Psychicky zrelý človek už nemá ideály a realitu vidí takú, aká je, nevnáša do nej svoje predstavy a projekcie. Preto nie je frustrovaný a sklamaný, ak realita nie je ideálna. Sociálne zrelý človek je nastavený viac dávať ako dostávať, viac poskytovať ako prijímať. A napokon, človek, ktorý je citovo zrelý, je emocionálne pozitívny a empatický, dokáže sa zorientovať v správaní iných ľudí, dešifrovať informácie, ktoré k nemu vysielajú, a na ich základe sa primerane správať.“

Recidivista
03.06.2024 4 z 5

Tento typ kníh je (eufemisticky vyjadrené) mimo môjho záujmu a dôvod prečo som sa pustil do jej čítania asi najlepšie vystihuje starý vtip o dvoch radoch mužov pred bránou sv. Petra, kde v jednom rade sú muži, ktorí boli celý život pod papučou (všetci okrem jedného) a v druhom, tí ktorí neboli - ten jeden. A na otázku sv. Petra, čo tam stojí tak sám - odpovedá, že ho tam poslala žena.

Kniha vo forme rozhovoru je svojím spôsobom zázrak, vždy sa číta ľahko a rýchlo, dokonca aj pri ťažkých témach, ako v tomto prípade. Celkove prevládajú u mňa pozitívne dojmy, zaujímavé boli najmä časti o traumách, ktoré si z detstva všetci nesieme. Ale privítal by som ešte viac konkrétnych príkladov z praxe. Niekoľkokrát som sa zháčil nad výkladom niektorých bežných pojmov, pod ktorými si jazykovedci a bežní ľudia (podľa reakcií pýtajúcej sa M. Kompaníkovej vrátane nej samotnej) predstavujú niečo úplne iné ako p. Hrustič. Tu by ma naozaj zaujímalo, či tieto pojmy takto definuje psychológia, alebo ide o súkromný výklad p. Hrustiča.

Moja najvážnejšia výčitka smeruje k nedostatočnému rozobratiu vplyvu narodenia dieťaťa/detí na vzťah partnerov. Zaslúžilo by si to minimálne samostatnú kapitolu a nie iba 2-3 otázky. Pritom práve toto je štartér a katalyzátor problémov väčšiny párov. Každý to môžeme vidieť, či už na sebe, alebo vo svojom okolí. Kniha vyšla vo vydavateľstve denníka N, tak stačí si napríklad pozrieť ich pravidelnú psychologickú poradňu, kde sa problémy tohto typu rozoberajú veľmi často.

Milo ma prekvapila záverečná kapitola „Moja cesta k psychológii“.

8/10


Autoři knihy

Ján Hrustič
slovenská, 1951
Monika Kompaníková
slovenská, 1979