Umlčaní

04.11.2024

"Chcem, aby sme zdieľali nové hodnoty, ktoré nás najviac zdobia v detstve a s vekom, jeho skúsenosťami, nás nebadane opúšťajú. Chcem lásku medzi ľuďmi, vzájomnú dôveru, chcem aktívnu spoločnosť, nesebeckú a solidárnu, aj k podnikateľom, prezidentom, cestárom, mýtnikom. Chcem, aby ľudia pochopili, že práve toto na námestiach hľadáme aj sami v sebe." (Ján Kuciak)

"Vlna , ktorá zmietla Ficovu vládu, bola spravodlivá, hoci to bývalý premiéer považuje za krivdu. Strana Smer a jej nominanti v dôležitých funkciách si z krajiny spravili eseročku, kde je miesto len pre vyvolených. Predĺžené ruky domácej mafie sedeli vo vláde, v parlamente aj bezpečnostných zložkách. Organizovaný zločin s talianskymi koreňmi mal zase svoje chápadlá na Úrade vlády. Aj keby nedošlo k dvojnásobnej vražde, vyvodenie politickej zodpovednosti by bolo legitímnou požiadavkou za totálny únos štátu. Bez ohľadu na to, ktorá skupina gaunerov sa poskladala ma Janovu a Martininu smrť.
Fico stratil cit pre realitu, čo sa prejavilo už krátko po vražde. Položil na stôl milión eur, ktoré vraj mali motivovať každého, kto vie niečo o ohavnom zločine. Odhliadnuc od toho, že to mohlo motivovať aj objednávateľov, aby sa zbavili vykonávateľov, išlo o cynizmus najhrubšieho zrna. Politik, ktorého sponzori si desať rokov vyberali od štátu dividendy, sa postavili pred ľudí ako stredoveký vládca, aby demonštrovali svoju silu. Hotovosť na stole je zároveň symbolom mafie. A pripomenula aj Kaliňákov výrok o dobe kešu, ktorým obhajoval Ladislava Baštrnáka, s ktorým mal Kaliňák obchodný vzťah a Fico si od neho prenajíma luxusný byt v komplexe Bonaparte".

Prešlo šesť rokov a to, kde sa momentálne Slovensko nachádza je akoby ďalšiou guľkou pre Jána a Martinu. Časť ľudí veľmi rýchlo zabudla a priniesla späť to, o čom sme sa nádejali, že sa už k vládnutiu v tejto krajine nikdy nedostane. Svojím životom zaplatili dvaja nevinní, čistí, čestní a najmä dobrí ľudia, ktorí sa snažili aktívne robiť niečo pre to, aby bola naša krajina naozaj lepšia. Ich sen, zdá sa, je v nedohľadne a ktovie, či sa niekedy vôbec splní, no myslím si, že ak aspoň niektorí z nás, ktorí v sebe ešte máme aspoň akú takú nádej, zmysel pre morálku a ľudskosť sa budeme snažiť svojím životom niečo zmeniť, tak snáď raz tá zmena príde. Odporúčam prečítať, lebo je to príbeh dvoch neobyčajne obyčajných ľudí, ktorí si nezaslúžili takýto koniec.

13.09.2023

Emotívny príbeh, tragický a pravdivý... Táto kniha musela vyjsť, už len kôli poslaniu a odkazu.

19.07.2023

Způsobem, jakým byla kniha napsaná, by mohla být podstatně kratší. Já samozřejmě chápu, že se snažili Jána, co nejvíce přiblížit čtenáři, ale neustále se opakující slova a fráze v podání několika různých lidí už mi přišly zbytečné.

30.09.2022

Je mi ľúto, ako to skončilo.

Nasilu pretláčajúca sa hagiografia. Nič proti Kuciakovi ako takému nemám, ale tento kult co z neho zrobili no...
Sranda je ako sa z knihy aspoň dozviete, že si najprv myslel, že len Fico je ten zlý a Dzurinda dobrák a ze časom zisťoval aj on pán svätý mučeník že svet nie je čiernobiely.

28.03.2021

Uvedomenie si rozmeru o koho sme v osobe Jána Kuciaka ako spoločnosť prišli, mi stále nedochádza a myslím si, že ani nikdy úplne nedôjde. Neviem či sa jasného pochopenia niekedy dočkám, či sa vôbec niekedy dostaví v podobe úplného (racionálneho) pochopenia. Lebo ak je uvedomenie a pochopenie podmienené prijatím toho najelementárnejšieho druhu, tak skôr nikdy. Vždy keď sa nad tým zamyslím, myseľ sa mi nad tou bezcharakternou ohavnosťou primitivizmu zla vzpiera a zasekne. Nerozumiem, lebo to čo sa udialo je neprijateľné a v zásade neprijímateľné. Tá udalosť má aj po troch rokoch napĺňa rozčarovaním, nepochopiteľnosťou absurdity, a áno aj dávkou rozhorčenia nad chladnokrvnosťou bezcharakternej nízkosti zla, ktorá sa nad popravou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej rozhodla. V ktorej hlave? Za akej príležitosti? Za akého psychického rozpoloženia? Ako, a kedy dokáže v mysli indivídua vzísť myšlienka a finálne rozhodnutie na zabitie, na smrtiaci čin odstránenia niekoho, pre niekoho (ne)pohodlie? Čo za bezcharakternosť a akých rozmerov odsúdi život na smrť pre bohatstvo, kontrolu a moc? Odstránili (aké chladné a nízke slovo vystihujúce charakter zadávateľa aj vykonávateľa toho činu) ľudí s víziami a citmi. Mladých, rozhľadených, perspektívnych, inteligentných, citlivých ľudí prostredníctvom, ktorých mohlo byť Slovensko lepšou a vyspelejšou krajinou. Áno, v tomto čine sa zhmotňuje nízkosť najhrubšieho zla. Bez jeho kategorického pomenovania by sme len levitovali v neuchopiteľnom prázdne. Vykonávatelia tej ohavnosti zo širšej perspektívy ochudobnili Slovensko o víziu, rozhľadenosť a cit. Zlo zostava neodsúdené a v pomere k dobru, má tým pádom v našej krajine stále naviac. Nehovoriac o nepredstaviteľnej bolesti a strate pre ich rodiny. Ako žiť v dreni úprimnosti dobrý život v krajine, kde otvorená ľudská snaha o progres, pozdvihnutie, bezúhonnosť, čestnosť a dobro končí bezcharakternou a neľudskou popravou? Po obsahovej stránke pôsobia úvodné kapitoly niekedy „precukrene“, a tak nadobúdajú nádych až priveľmi zidealizovaného pátosu. Od kapitoly Boja za spravodlivosť však nastupujú riadky a vety, ktoré potrebujú byť v slovenskej spoločnosti čítané a tak prežívané, živené a žité viac menej neustále. Lebo ak toto vo svojej podstate neospravedlniteľné zlo a absurditu necháme ako národ a spoločnosť tak, nečudujme sa úrovni nášho intelektu, rozhľadov, citlivosti a úrovne života na Slovensku už vôbec. Kniha Umlčaní by mala byť ak nie povinnou, tak určite aspoň odporúčanou literatúrou učebných osnov na všetkých stredných školách.

12.03.2019

Vlastne značne rozporuplné. Vagovič je bezpochyby skvelý žurnalista a v tých častiach, kde sa venuje politike a investigatíve sa to naozaj číta samo, je to napínavé a nabité informáciami. No keď sa snaží písať o súkromí a hlavne v opisoch ... no ja neviem; Možno keby bol šiestak na základnej škole, pravdepodobne by dostal jedničku. Príliš násilne kvetnaté, bez schopnosti písať kvetnato, pretože každé slovo predsa potrebuje prídavné meno, že?! Vo výsledku to vyzerá tak, že uprostred vety z Kušnírovej súkromia, namiesto aby napísal prosto Martina, musí používať výrazy typu “nádejná archeologička,” ktoré sa do tej ktorej vety ale že absolútne nehodia. Najhorší je hneď úvodný opis vraždy, ktorý bohužiaľ pôsobí až nechcene smiešne. Ale som rád, že tá kniha vznikla. A záverečné parafrázovanie Havla potešilo. All for Jan.
Ps: Vyslovene sa mi hnusí, že sa Vagovič v jednej vete zmieňuje o Kuciakovi a hanbe slovenskej žurnalistiky, akou je Dag Daniš. Možno boli kolegovia, ale každý, kto aspoň minimálne rozumie politike chápe, že Aktuality Daniša zamestnávajú, aby získali čitatateľov aj medzi voličmi Smeru a alternatívy. A je neúctivé, aby ten diletant bol v spomienkovej knihe o výbornom investigatívcovi akým Ján Kuciak bezpochyby bol, nazývaný “ostrielaným komentátorom.”

10.02.2019

Marek Vagovič a kol. ďakujem Vám, za túto knihu.

04.01.2019

Tahle knížka neměla vůbec vzniknout. Ještě si pamatuju, jak jsem psala vyjádření pro Mladé Zelené krátce po celé téhle tragédii. A teď už to bude skoro rok. Po roce čtu knížku. Knížku která bolí, protože díky ní poznáte Jana s Martinou mnohem víc než ze všech článků. Možná teď mnoho lidí ví, že Jano byl skvělý novinář a Martina nadějná archeologička, ale po téhle knížce si teprve opravdu uvědomíte jací to byli jedineční a dobrosrdeční lidé. A když se dostanete ke všem těm kauzám, které se Janovi podařilo odhalit, nebudete mít pocit, že je psal jenom výjimečný novinář, budete mít pocit, že je psal někdo, koho znáte, protože přesně tak jsem se cítila po první části knihy - jako bych Jana s Martinou sama znala, najednou to bylo mnohem osobnější a bolavější, než předtím. A tak i po roce si musíme zase připomenout, že jejich smrt nebyla zbytečná a že my všichni jsme teď ti, co musí něco udělat pro svůj stát (a je jedno, jestli jsi Slovák, Čech nebo kdokoli jiný) a pokračovat v tom, co dělal Jan, a ať je situace jakákoliv, nevzdávat se a dál bojovat za pravdu, protože v obou našich republikách se jí teď dostává velmi málo.