Velesova kniha

Rovno na začiatok treba povedať, že preklady Velesovej knihy do ruštiny sa rozchádzajú (a český preklad vchádza z jedného z ruských). To som si nevšimol iba ja, ale aj samotní prekladatelia, ktorí o tom píšu vo svojich (ruských) knihách (Maximenko, Slatin...). Napr. Nikolaj Slatin (stúpenec pravosti VK) vo svojej knihe na strane 174 vyčíta Asovovi jeho výrazné zasahovanie do východiskového (runového) textu pred samotným prekladom do ruštiny (Слатин, Николай Владимирович: Влесова книга. Литературный перевод её текстов с примечаниями и комментариями. Moskva – Omsk: Русская правда, 2017).
Väčšina prekladateľov VK uvádza vo svojom vydaní aj runový text, a preto si viete porovnať, že Asov (ktorého preklad je najrozšírenejší) naozaj výrazne text menil, prehadzoval celé slová a vety, a až potom ho preložil do ruštiny. A tento scestný ruský preklad bol preložený do češtiny a je to táto modrá kniha, ku ktorej píšem príspevok. Takže aj keby sme zatiaľ pripustili pravosť VK, tento preklad je scestný a teda úplne zbytočný.

Vo vydaní VK od Slatina je i stručný slovník, ktorý vysvetľuje a prekladá slová z Velesovej knihy do ruštiny. Mnohé slová sú vo velesovej knihe v niekoľkých rôznych tvaroch, čo jednoducho vylučuje možnosť, že Velesova kniha bola napísaná živým jazykom. Na strane 93 je v treťom riadku 7 rôznych slov, označujúcich slovo „je“, teda tretia osoba slovesa byť. I v tomto svojskom slovníku je jasne uvedené, že ide o tretiu osobu jednotného čísla slovesa byť. Keď sa začítate do rún VK, naozaj nájdete veľké množstvo tvarov tohto slova, čo je nezlúčiteľné so živým, prirodzeným, jestvujúcim jazykom. V slovenčine použijeme „on je“, alebo „jest“, podľa súvislostí. No nemáme 7 tvarov!!! Žiaden jazyk nemá a nemal. Arabčina napríklad rozdeľuje „je“ podľa toho, či hovoríme o mužovi alebo žene, ale tiež nemá 7 tvarov!

Koncovky slov sú úplne náhodné, pritom už jedna hláska, tobôž dve či tri, menia zmysel slova. A teraz neposudzujem preklad Slatina či Asova, ale samotný „runový“ text. Koncovky lietajú hore-dole, teda ten, čo napísal Velesovu knihu, sa očividne pokúšal napodobniť starý jazyk, ale veľmi nešikovne. Priblížim to na slovenčine, pretože bežný čitateľ VK sa asi starým jazykom nevenuje. Sú/súc, bude/buda (staré slovo pre súc), bijúc/bijúci/bivší... „Súc plukovníkom, velil som pluku. ≠ Sú plukovníkom, velil som pluku.“

Ale požičal som si ruskú knihu venujúcu sa rozboru VK, a napísal ju veľký stúpenec pravosti VK Maximenko (Максименко, Георгий Захарович: Велесова книга. Веды об укладе жизни и истоке веры славян. Moskva: Концептуал, 2019).
Ale na moje prekvapenie sa tam nenachádzalo nič, čo by dokázalo človeka presvedčiť o pravosti knihy. Ako príklad odťažitého a zavádzajúceho potvrdzovania pravosti knihy uvádzam piatu kapitolu knihy od Maximenka. Názov kapitoly znie „Výskum slovanských véd Velesovej knihy s pomocou dejepisu, archeológie, jazykovedy, antropológie, kartografie, klimatológie a genealógie DNK“. Avšak v samotnom texte kapitoly sa iba obhajuje tzv. genealógia DNK ruského vedca Kľosova, ktorému i na Slovensku už vyšli knihy vo vydavateľstve Torden (keď už DNK/DNA, tak náš vedec doc. RNDr. Vladimír Ferák, CSc.). Naozaj nejestvuje nič, žiaden prameň písomný či archeologický, žiadna ústna ľudová slovesnosť, ktorá by potvrdzovala pravosť VK.

Prekladatelia a šíritelia VK, ktorí na tom zarábajú, dopĺňajú svoje tvrdenia o pravosti VK mapami a vysvetleniami, ktoré ale nepotvrdzujú Velesovu knihu, iba rozširujú v nej načrtnuté skutočnosti, vychádzajú z nich. Áno, NAČRTNUTÉ skutočnosti: pretože na to, ako je VK obsiahla, veľa miestopisných názvov či osobných mien v nej nenájdete (porovnajte s počtom zemepisných názvov a počtom mien v staroslovienskych, uhorských či ruských kronikách a letopisoch, v ktorých chcel pisateľ podať svedectvo o svojej dobe).

Teraz k samotnej pravosti knihy. Rovnako ako v prípade svätej knihy amerických mormonov sa pôvodné doštičky záhadne objavili, videl ich vyvolený a zas sa stratili. Zostal iba ich prepis (teda runový text, ktorý sa prekladá do ruštiny a z ruštiny ďalej) a fotografia jednej doštičky. Na tejto doštičke v prvom riadku sú tri rôzne znaky pre hlásku B, čo svedčí o mnohom, len nie o starobylosti tohto písma.

Doštičky údajne našiel ruský vojak Izenbek počas občianskej vojny atď. atď. A samozrejme až do svojej smrti v roku 1941 ich nikto nevidel a nevyfotil, až na jedného zberateľa. Ach, škoda reči...

Pre úplnosť si dovolím parafrázovať časť vyjadrenia ruského stredovekára a jazykovedca Olega Viktoroviča Tvorogova. Takže pred sebou máme dielo veľmi primitívne, podávajúce svedectvo nie iba o obmedzených vedomostiach jeho pôvodcu, lež i o tom, že tento pôvodca nemá ani spisovateľskú predstavivosť. Preto sa vo Velesovej knihe stále vracia k rovnakým zápletkám, k stále tým istým skutočnostiam. Ťažko nájdeme medzi stredovekými kronikami a letopismi hoc i najnižšej úrovne dielo s tak úbohou ústrednou myšlienkou, ako je táto Velesova kniha. Skrátka, i rozbor podávania dejinných skutočností v tejto knihe svedčí o tom, že pred sebou máme nešikovne zlepený podvrh

Som verný svojim predkom a bohom, vyznávam predkresťanskú vieru, a preto tento podvrh odsudzujem, a dovoľujem si ho nazvať nie Velesovou knihou, ktorej názov zneužíva meno boha Velesa, ale Izenbekovými doštičkami, lebo práve on ich „našiel“.

17.12.2019

Je úplně jedno, jestli se jedná o podvrh nebo ne. V budoucnu bude mít tato kniha obrovský význam pro slovanskou vzájemnost a vytvoření nové civilizace - věku Vodnáře.