Víťazky
Lætitia Colombani
https://www.databazeknih.cz/img/books/43_/435891/bmid_vitazky-9iJ-435891.jpg
4
22
22
Štyridsiatnička Solene obetovala všetko advokátskej kariére: sny, priateľov, lásky. Jedného dňa však vyhorí a upadne do depresie. Psychiater ju navádza na dobročinnosť, radí jej, aby sa zamerala na druhých. Solene je skeptická, ale predsa odpovie na nenápadný inzerát dobročinného združenia, ktoré hľadá osobu na post verejného spisovateľa. Je sklamaná, keď ju posielajú do bunky záchrany pre ženy v núdzi. V obrovskej hale Paláca ženy, kam sa dostaví so svojím supermoderným počítačom, sa cíti stratená. Rezidentky ju nielenže nevítajú s otvorenou náručou, ale doslova sa jej stránia. Vďaka kurzu zumby, listu žiadajúcemu anglickú kráľovnú o autogram či šálke mätového čaju sa Solene postupne zbližuje so ženami pochádzajúcimi z odlišných kultúr a s rôznymi osudmi. Nachádza schopnosť vcítiť sa do žien na periférii spoločnosti a práve v tom objavuje i zmysel svojho poslania. Takmer pred storočím tu zvádzala podobný boj Blanche Peyronová. Ako kapitánka Armády spásy snívala o streche nad hlavou pre všetky ženy vylúčené zo spoločnosti. Jej najväčšia bitka o dôstojné miesto pre ne sa zhmotnila do vybudovania Paláca ženy v Paríži. Inštitúcia dodnes existuje. Laetitia Colombaniová nás pozýva do tohto veľkorysého sociálneho zariadenia spoznávať jeho obyvateľky, ich životné príbehy a biedu, ale aj ich vášne, silu a veľkodušnosť.... celý text
Literatura světová Romány
Vydáno: 2020 , Ikar (SK)Originální název:
Les victorieuses, 2019
více info...
Přidat komentář
Poznáte ten pocit, keď otvoríte ospevovanú knihu a spočiatku si nie ste istí, čo si o nej myslíte, no ako otáčate stránku za stránkou, čítate a postupne sa ponárate do vĺn príbehu, začínate tomu rozumieť, úplne vám pomotá hlavu a vy jej s radosťou podľahnete v očakávaní silného zážitku? Presne taký pocit som mala pri Víťazkách - zo začiatku som si nevedela zvyknúť na štýl, vety sa mi zdali prikrátke, no keď som sa začítala, prestala som počiatočné "nepohodlie" vnímať, hltala som slovo za slovom, dychtivo som nasávala okamih za okamihom, až sa mi kniha totálne dostala pod kožu.
Túžila som dozvedieť sa viac o dvoch svojráznych ženách, ktoré boli postavené do prednej línie príbehu - o charizmatickej Blanche, ktorá svoj divoký zápal a túžbu pomáhať iným, menej šťastným jedincom, pretavila do celoživotného poslania, a zdeptanej, po "iskre" prahnúcej Soléne, ktorú vyhorenie zrazilo z piedestálu špičkovej právničky na kolená. Nie len však o nich. Spoznať som chcela aj príbehy "tých nešťastných" - pestrej spoločnosti žien, ktoré sa z rozličných dôvodov ocitli v "útulku". Niektoré utekali pred násilím v domácnosti, ďalšie zháňali útočisko pred životom na ulici a prostitúciou, iné hľadali šťastie v novej krajine.
Autorka vytvorila pôsobivý prepletenec ľudských osudov, vďaka ktorým som zažívala akýsi vnútorný prerod - Blanche mi dovolila nahliadnuť do duše toho najnesebeckejšieho človeka, so Solene a zástupom "tuláčok" som zase opäť raz pochopila, že peniaze a kariérny úspech nie sú ani zďaleka všetko a omnoho dôležitejšie sú maličkosti. Jednotlivé žienky a ich osudy si ma získali a v konečnom dôsledku aj pôvodnú "chybičku krásy", teda krátke vety, po dočítaní schvaľujem - textu dodávali údernosť a bolo jasné, že autorka nemá záujem len tak chodiť okolo horúcej kaše. Výborné, rozhodne siahnem aj po Vrkoči.
Příjemné čtení, i když ten přehnaně patetický konec dojem zhoršil. Současná dějová linie mi seděla mnohem více než příběh Blanche Peyronové, který nebyl tolik propracován, ale do děje patří a přináší zajímavé informace. Určitě by neškodilo se v případě tolika témat, historie i osudů více rozepsat.
Pro zajímavost:
https://www.salvationarmy.org/ihq/news/A916589C301DD246802578BE00544FCB
Vrkoc bol taky uceleny, taky zapamatatelny. Toto nebolo zle, ale bola to taka poviedka o zenach na okraji a hladani seba sa. Styl pisania fajn, pragmaticky, ale chybalo tomu to take “whaw”.
Od autorky jsem četla už román Cop. Obojí jsem zhltla v originále. Autorka vynechává sáhodlouhé popisy míst a soustředí se čistě na děj a život hlavních postav. Ráda propojuje dějové linky neznámých žen. Vítězky spojují současný příběh vyhořelé advokátky Solène s příběhem Blanche Peyron, zakladatelky Palais de la Femme (Armáda spásy pro ženy a děti) v Paříži roku 1926. Solène jako veřejná spisovatelka pomalu odhaluje mizérie druhých a nachází touhu zase žít.
Víťazky mali veľmi pekný motív, opisujú život v zariadení určenom pre ženy, ktoré sa ocitli na okraji spoločnosti s názvom "Palác pre ženy". V tomto zariadení sa ako verejná spisovateľka ocitla aj úspešná advokátka, prechádzajúca vyhorením. Druhá dejová línia zachytáva ženu, ktorá stála za vznikom tohto Paláca a v tomto prípade ide o reálnu postavu, ktorú dejiny akosi zabudli.
Žiaľ vo mne ostal pocit, že potenciál tohto príbehu nebol nejako dobre využitý, že o dva týždne nebudem poriadne vedieť o čom bolo tých 220 strán, bolo to síce pekné čítanie ale chýbalo tomu niečo "navyše" čo ho urobí nezabudnuteľným...
Nemám rada sentiment, klišé a patetickosť. Všetko toto bolo aj vo Vrkoči, ale nerušilo ma to tam tak ako v tejto knihe. Napriek tomu budem viac zhovievavá ako obvykle, lebo v knihe sa vyskytlo množstvo momentov, ktoré sa ma dotkli (no zasa sme pri tom sentimente) a priniesli mi nové informácie o neznámom mieste.
Číta sa výborne a s ľahkosťou, o tom potom, ale ako bolo už povedané x-krát, to nie je merítko dobrej knihy. Aby som nebola prísna, tak určite vidím mnohé plusy, počnúc samotnou témou, ktorú autorka zvolila, a to príbehy okolo Paláca ženy v Paríži, o ktorom som doteraz ani netušila a ktorý dodnes existuje. Vzájomne sa prepletajúce príbehy Paríža vtedy (20.-30.-te roky 20.storočia) a dnes, vytvárajú mozaiku, ktorá solídne drží pohromade.
Blanche, žena, ktorej príbeh vymazali dejiny a ktorá bojovala za to, aby ženy v núdzi mali strechu nad hlavou, nás prevedie ťažkou cestou vedúcou k vzniku samotného Paláca ženy.
Súčasníčka Solene sa pokúša postaviť na nohy po osobnom zlyhaní a dať nový zmysel svojmu životu. Očakávania životom rozmaznanej ženy sa v počiatkoch nestretnú s uspokojením, no postupom času sa ľady roztápajú a ona v Paláci postupne spoznáva množstvo žien s ich životnými ťažkosťami a bolestivou minulosťou. Vďaka týmto ženám sa začne dívať s pohŕdaním na banalitu svojich problémov. Po tom ako začnú akceptovať jej prítomnosť, snaží sa im pomôcť rôznymi malými službami, aby aspoň v niečom v živote mohli "víťaziť." Aj malé víťazstvá a zadosťučinenia vás môžu v živote posunúť, ale to už sa dostávame k motivačnej literatúre, tak vráťme sa zasa na zem. Niektoré "víťazstvá" sú úsmevné iné srdervúce, Solene píše listy a vymáha vrátenie 2€ v obchode, žiada autogram od kráľovnej, či skladá zamilovaný list pre inštruktora zumby alebo odpoveď na list od strateného syna. No sú tu aj tie oveľa zásadnejšie, ktoré menia životy a dávajú aspoň prísľub na dôstojnejší život. Napriek tomu, že príbehy niektorých postáv ma veľmi zasiahli, po celý čas čítania som cítila oveľa väčší potenciál knihy, ktorá by sa zaobišla zbytočného pátosu a klišé.
Premýšľam nad prekladom, miestami sa mi nepáčil. Napríklad taká blbosť ako "papierová vreckovka Kleenex," keďže "un kleenex" je vo francúzštine papierová vreckovka ako taká. A takto by som mohla pokračovať donekonečna, taká "žena ku kozubu," čo je to za neprirodzený zvrat? A znova, vo Vrkoči sa takéto veci vyskytli tiež ale vďaka pútavým príbehom, som viac prižmúrila oči.
Zhrnuté, podčiarknuté, za mňa stále kniha, ktorá viac dá ako vezme, ale z literárneho hľadiska nečakajte žiadne terno. Z kategórie "pekná knižka" pre veľké množstvo čitateľov, predovšetkým čiateliek (menej náročných). A keď už frflem na preklad, tak možno sa odhodlám prečítať si originál, aj keď ma v cudzom jazyku čítať nebaví, no aspoň si urobím obraz.
Víťazky
Asi jsem měla po Copu větší očekávání... Vítězky mě tak nenadchly. Samotný příběh Solène mě úplně pohltil, až jsem místy byla smutná místo ní a ostatních dam. Nebyl sice dokonalý, místy mě příběhy rezidentek přišly trošku šroubované. Jako "co všechno se kde ženám děje". Nesnižuju to, některé příběhy byly popsané čtivě, některé ale skutečny vypadaly, jako by tam autorka chtěla dát ještě tohle a tamto. Ale i tak by samotná Solènina část byla opravdu dobrá. Do toho propletená dějová linka Blanche se mi však vůbec nelíbila. Proč tam vůbec byla? Oproti Solène zabírá neúměrně málo místa, nevím, co tím chtěla autorka říct... Navíc působila strašně encyklopedicky. Spíše než Blanche samotná tam byla utlačovaná práva žen přelomu 19. a 20. století. Přirozená propletenost jako v Copu se nekonala. A nakonec ten patetický konec.