Vražda vo Wildshotte

Román sa mi čítal až do predposlednej kapitoly veľmi dobre. V deji nebolo nič zbytočné, príbeh primerane zaujímavý, kniha mala spád, ktorému pomáhali aj prevažne krátke kapitoly. Bohužiaľ, záver toho dosť pokazil. Pri ňom totiž vysvitlo, že román Vražda vo Wildshotte je ten typ detektívky, o ktorej sa hovorí, že autor v riešení prípadu vyťahuje pred čitateľom králiky z klobúka. Nevravím, že čitateľ nemal možnosť uhádnuť páchateľa. Určité indície mu k tomu predložené boli. Lenže hlavný problém spočíva podľa mňa v tom, že indície tvorili určité udalosti (popis príhod), nie fyzické predmety, z ktorých sa vykľuli kľúčové dôkazy - tie boli pred čitateľom prakticky utajené - pričom spomínané udalosti v konečnom dôsledku tvorili príliš veľké náhodné zoskúpenie. A tiež som po prečítaní knihy vôbec nepochopil, aký bol vlastne zmysel striedania kapitol písaných v prvej osobe z pohľadu jednej z hlavných postáv príbehu, s kapitolami písanými v tretej osobe (tzv. oko kamery). Nehodnotím a čitateľom detektívok, ktorí sú v žánri za fair play prístup autora, neodporúčam.