Vrchárske povesti a balady

18.10.2022

Len skúpe grapy polí, môj život strašne holý, hŕba kamenia.

Kysuce sú krásny nádherný kraj. Krásna príroda, kedysi bola.
"Také to boli kedysi hory. Tu keby mi prišlo žiť, v tejto dobe, bol by to môj raj na zemi, aj keby som sa nemal vrátiť z nich živý! Nie ľudskou rukou do poslušných radov nastavané smreky, aby mali víchrice čo váľať. Nie nespočetnými jazvami závozov dokaličené stráne otrhané holorubmi až na kosť. Nie malátne sa vlečúce vymierajúce potoky plné hnusu. Nič z toho tu vtedy nepatrilo.
Ale potom prišiel človek... Natiahol sa ako rakovina v tele. Pozdĺž vodných ciev si razil cestu hore holinami a vyššie. S nespočetnými stádami bečiacich zvierat sa plástoval po rozľahlých lúkach a tráva za nimi prestala rásť. Keď všetky zhumpľoval, pustil sa do lesov. Pustil sa za pasy s drevenými obrami, v nerovnom boji, lebo ony sa nevedeli brániť. Ohňu a železu. Celé roky, zimou aj letom sa horami ozývali údery sekier, kvílenie píl a nárek umierajúcich stromov."

O Kysuciach sa hovorí, že tu v noci pršia kamene. A ja už viem prečo.
"Dáš mi trocha zo svojej úrody? Tak sa mi vidí, že bude bohatá, dosť pre nás oboch."
"A načože by ti, starenka, bola moja úroda? (rozumej zemiaky). Veď sa mi len samé kamene urodili a Ty už zubov nemáš. Ako ich budeš jesť?
"Dobre teda synak, už po tretí raz o kameňoch vravíš. Keď je tak, nech ti táto zem samé kamene a skaly rodí, aby si ich mal vždy nadostač, keď sa ti ich tak žiada."

Urviská, temné miesta a strže.
"Sú tu aj teraz. Sú zmenené civilizáciou, ale aj tak pôsobia hrozivo a tajomne. Je to miesto hodné tohoto príbehu, aj keď jeho sila možno rokmi ochabla, uzmierená ľudskými obeťami. Aj dnes si nosíme svoje Urviská v dušiach. Často sa ani nenazdáme, ako vzniknú z maličkej nenápadnej trhlinky bolestivé zosuvy svedomia. Hlušinou a marasom zasypú ľudskosť a šľachetnosť, lásku a porozumenie. Ba čo horšie, mnohokrát sa dožadujú ďalších obetí. Veď Hana od Mojičkov neuzmierila svoje Urvisko ani životmi troch synov. Lebo strže v brehoch času časom zarastú, ale tie na duši nikdy. Iba sa prekryjú krehučkým nánosom zabudnutia..."