Všetko, čo ku mne patrí

16.10.2015

Realita pretavená do literárnej fikcie, výborne napísanej. Žiadne ľahké odpočinkové čítanie, ale na psychiku náročný výlet do medzivojnových čias, ktorý vám dokáže, že temným obdobím neboli len samotné vojnové časy, ale rovnako aj tie, ktoré im predchádzali. Z niektorých pasáži doslova mrazí. Kniha vyvoláva množstvo otázok, predovšetkým však tú, ktorú možno považovať za základ morálneho uvažovania: „Čo by som v danej situácii robil ja?“. A z tej mrazí zrejme najviac. Až príde ten čas a situácia (akákoľvek) si to bude vyžadovať, dokážem bojovať za svoje ideály, za pravdu a spravodlivosť, aj za cenu vlastnej skazy, zániku? Alebo sklopím zrak a budem mlčať? Od útleho detstva sú nám vštepované určité vzory správania, zmysel pre spravodlivosť a aj vďaka tomu máme určitú, často krát značne zidealizovanú, predstavu o sebe samom. A napriek tomu, že vieme ako by se mali konať, robíme toľko zlých rozhodnutí... Myslieť si a konať ani zďaleka nie je to isté. Pravda je, že nikto nemôže vedieť ako naozaj zareaguje, či už pôjde o situáciu, ktorú sprostredkovane už pozná, alebo celkom novú, neznámu, kým ňou nebude priamo konfrontovaný. Dnešná doba plná svojských drám (napr. utečenecká kríza, ukrajinská kríza, alebo hoci aj obyčajná cesta prostriedkom MHD, kedy je človek schopný napadnúť človeka len preto, že sa mu na ňom niečo nepáči a ostatní sa len prizerajú) je dôkazom toho, že od nás ľudí možno čakať čokoľvek. Zanedlho budú naši potomkovia čítať o nás, budú sa čudovať ako sme mohli dopustiť určité veci a vzhliadať k tým, ktorí pozbierali odvahu a bojovali za to, čo je správne. A potom sami urobia, resp. neurobia niečo, na čo hrdí nebudú. A tak stále dookola... To sme my, ľudia.