Všetko, čo nás spája: Príbeh slovenskej Vietnamky

02.12.2024

„Na papieri som síce Slovenka, ale neustále musím dávať tomuto faktu zmysel. Aj preto som napísala túto knižku.

Často sa pýtam samej seba, kým by som bola, keby som sa nenarodila na Slovensku. Mala by moja rodina v inej krajine tiež ázijské bistro alebo obchod s oblečením? Mali by sme tiež tak málo priateľov? Mala by som lepší vzťah so sestrou? Trápila by som sa rovnako s rasizmom? Bola by som v takom živote v inej krajine výtvarníčkou? Nikdy sa to nedozviem, pretože som sa na Slovensku narodila.“

--

S mnoha kamarády jsme se letos bavili o tom, proč je důležité číst (a beletrii zvláště).

Přesně pro tohle.

Hoa Nguyễn Thị, které všichni říkají Kvet, se narodila na Slovensku, svoji budoucnost vidí v té zemi a žije tam naprosto plnohodnotný život, už jen tím, že se podílí na věcech veřejných tak, jak se tzv. našinci nikdy podílet nebudou. Pochopila, že když patříte do dominující části společnosti, můžete ignorovat zkušenosti lidí, kteří nejsou jako vy, ale že menšiny si ale takový luxus nemůžou dovolit. A ona se narodila jako cizinka ve vlastní zemi.

Je ve své knize velmi osobní a jemná a jde až za hranice svojí zranitelnosti. Na Balkáně (Kuľková) se prý říká, že žena si je sama domovem. I přistěhovalec je si sám domovem. Když vyrůstáte s pocitem vykořenění a domovem nedokážete nazvat ani jednu zemi, vybudujete si domov ve svém nitru. Vím, o čem mluvím.

No a na rozdíl od toho typografického peklíčka a editorského kančerína, kterým je Taberyho Neztratit se sama sobě, je úprava téhle knihy pohlazením. V knižní řadě slovenského Denníku N ji editoval sám Martin M. Šimečka, což je na ní znát.

--

„Začala som si klásť otázku: o čo prichádzame, keď sme ticho?

Poznala som totiž odpoveď. Zakaždým, keď som ostala ticho, ako keby som si do duše vložila kameň a vláčila ho so sebou. Nedokážem spočítať, koľko takých kameňov sa mi v duši nakopilo.

Bola som ticho, keď mi povedali, že som Číňanka, hoci som vedela, že ňou nie som.

Ostala som ticho, keď som bola ako zamestnankyňa mesiaca oblečená v tričku s tradičnými slovenskými symbolmi, aj keď ma to ponižovalo.

Mlčala som, keď som na skúške dostala úplne odlišné otázky od ostatných len preto, že profesorka zistila, že som vietnamského pôvodu.

Zostala som ticho, asimilovala som sa, integrovala som sa. Robila som niečo, čo sa odo mňa ako „dobrej občianky" očakávalo.

Lenže ticho môže povzbudiť bezprávie, prenecháva priestor násiliu.“

09.08.2024

Na Slovensku chýbajú takéto knihy ako soľ. Knihy, ktoré sú sebareflexiou nás samých, našej spoločnosti. Západ nepozná východ, východ nepozná západ. Hovoríme, že sme hrdí na svoju krajinu, alebo nad ňou naopak lámeme palicu, napriek tomu ju vlastne nepoznáme. Nepoznáme regióny, ani menšiny s ktorými spolunažívame desaťročia.
Kvet Nguyen je talentovaná fotografka, aktivistka a teraz už aj autorka knihy, ktorá nenásilným spôsobom poodhŕňa záves do sveta vietnamskej menšiny na Slovensku. Cez relatívne krátke kapitoly približuje kultúru, zvyky, históriu, myslenie i duševný život slovenských Vietnamcov. Stojí za prečítanie a poučenie. Iba na sebapoznaní totiž môžeme stavať.