Zbohom, smútok

29.01.2023

Nový rok som začala nie zrovna veselou knihou. Príbeh o bratovi, ktorý trpel melanchóliou a ako je čitateľovi odzačiatku jasné, nepokračoval nijak pozitívne je popretkávaný trefnými myšlienkami o živote, šťastí, ľudskej dôstojnosti a smrti. Ak máte pocit, že čítate stále nejaké romantické príbehy a klišé tak skúste toto.

20.12.2022

Jedna z najlepších. Emocionálna rozbuška.

28.07.2021

Ku knihe som sa dostala v rámci daru a som z toho neskutočne šťastná, inak by som sa k nej vôbec nedostala, keďže na základe anotácie/ani obálky vôbec nezaujalo. A oj, aká by to bola škoda, pretože síce je kniha o vyrovnávaní sa so smútkom nad stratou brata autorky, tak je zároveň aj memoárom ich vzťahu, ktorý ma kupodivu celkom zasiahol a ja fakt nechápem prečo.
Že by to bolo francúzskym duchom? Ja, ktorá francúzsku súčasnú (ani teda minulú) literatúru nejako extrémne nevyhľadáva?
A kvôli čomu si ju teda prečítať? Memoár doby, téma súrodeneckého láskyplného vzťahu (ktorý sa často v knihách neobjavuje, napadá mi Holandský dom, ale to bola fikcia), vykreslenie depresie so všetkými jej nuansami, zobrazenie lásky ku knihám, vyjadrenie toho, akú veľkú podporu môžu priniesť rodina a priatelia, kilometrové vzdialenosti nikdy nie sú prekážkou. A čo nepáčilo? Trošku elitársky až snobský život autorky, ktorá fakt v živote hmotných statkov nepostrádala, a trošku mi prišlo, že človek z klasickej strednej vrstvy sa s ňou nemôže porovnávať. Ja chápem, že je kniha ukážka toho, že trpieť môže každý, ale občas som so škrípaním zubov mala pocit, že pochádzať z dobre stavovskej vyššej strednej vrstvy, kde cestovať hore-dole medzi Francúzskom, Bretónskom, Kanadou či Brazíliou nie je problém, kde si prenajímať plážové domčeky na mesiac, je takisto na dennom poriadku, a kde byť zároveň aj šéfredaktorkou Elle a literárnym recenzentom je totálne takisto bežná záležitosť...

A ešte nejaké citáty:
- Čítanie je ideálne miesto pre ľudí ako ja, pohybujúcich sa medzi dvoma svetmi.
- Čítanie je miesto, kde sa cítim doma. Čítať napravuje živých a prebúdza mŕtvych. Čítať umožňuje nie uniknúť z reality, ako sa mnohí domnievajú, ale čerpať z nej pravdu.
- Treba sa mať vždy na pozore pred tými, ktorí sa príliš okato predvádzajú, ako napríklad demonštratívne zamilované páry.
- Severák môže za jedno popoludnie odviať leto.
- O žiali: Človek by chcel vrieskať od bolesti, ale ani nevie, kde ho to bolí.

01.06.2021

"Píšem, aby som s láskou spomínala na svojho mŕtveho brata. Píšem, aby som na bielu stránku otlačila jeho žiarivý úsmev a posledný výkrik. Aby som vypovedala o zločine, ktorého je zároveň obeťou aj vinníkom. Alebo sme vinníci my, ktorí sme mu v tom nedokázali zabrániť?"

Depresia. Temné myšlienky postupne zaplavujúce vedomie ako jedovatý had ovíjajúci sa okolo svojich obetí, tráviaci myseľ i dušu. Smútok, skleslosť, apatia. Sám život začína byť na príťaž, smrť je vykúpením. Či už je to rodinný príslušník alebo len blízka osoba, či už to očakávate alebo to príde náhle, aj tak to bolí. Aj tak máte v momente, keď sa to dozviete, pocit, akoby vás totálne vyplo - hlava prázdna, hrdlo stiahnuté, len srdce búcha ostošesť, snaží sa prekonať ten neskutočný šok. Moment popierania, pochopenie, záplava sĺz.

Autorka svojim debutm postavila dojemný pomník bratovej spomienke - smútočný oltár oplakávajúci jeho odchod, no i oslavnú ódu jeho života. Žiaľ prepletá s radosťou, bolesť s hnevom, hrejivou láskou a oddanosťou. Spovedá sa zo svojich pocitov, aby uľavila svojej duši, rozjíma nad "vhodnosťou" samovraždy z pohľadu rodiny i chorého, no zároveň rozoberá otázku psychického zdravia, zdôrazňuje potrebu komunikácie a zdieľania vlastných pocitov. Zúri, smúti, so zätkom v srdci hľadá odpoveď na otázku prečo, no najmä s láskou spomína.

Taký citový doják, pri ktorom si zaručene porevete, no aj tak je to kniha, ktorú chcete, priam ju potrebujete.