Život starca Paisija Svätohorského. 1. diel

Text je zaujímavý, akurát niektoré neznáme slová neviem nájsť ani pomocou internetu - napríklad čo je to kalyv. K obsahu:

Všimla som si jeden paradox. Človek, ktorý sa stále postí, modlí, robí dobré skutky, snaží sa plniť božiu vôľu - trpí. Nielen dobrovoľne, čo si sám uloží, ale aj čo život prinesie. Tento človek ochorie. Trpí sústavným kašľom, vykašliava krv.
Kristus ľudí uzdravoval - stačilo požiadať. Boh je bol a bude stále rovnaký.
Keď už bolo zdravotného utrpenia pre starca Pajsija priveľa, že by sa neobrátil na svojho Boha? Už za mladi dokázal trafiť na pole nesúc kríž, nechal sa viesť Bohom. Dôveroval Bohu. A teraz čo? Myslel si, že mu ten istý boh nepomôže?
Ja tomu nerozumiem. Vyrastala som v ateistickej rodine. Keď bol niekto chorý, šiel k lekárovi. Poslušne bral tabletky, zničil si pečeň a zomrel. Lekár ho nevyliečil, neuzdravil. Nazdávam sa, že Boh vie uzdravovať - len moja viera v jeho ochotu uzdraviť mňa, ukážkovú hriešnicu, je objektívne slabá. Navyše, nikde nie je príbeh o tom, že by Kristus niekomu uzdravil pokazený zub, pomohol žene odrodiť alebo niekoho zbavil bolesti chrbta.
Ale taký zbožný človek - prečo sa on rovnako ako beznádejný hriešnik obrátil na lekárov? Že by presne to bola bývala Božia vôľa? V tom prípade, prepáčte, ale Boh lenivie. Kedysi kázal - opláchni si oči touto vodou, napatli si oči blatkom - nikdy neposielal ľudí s ich trápením za lekármi. Možno aj preto, že bol k tejto kaste ľudí taký bezočivý, že ich vlastne ignoroval, bol vo svojej dobe Ježiš taký nežiadúci.
Nehnevajte sa, ľudkovia, ale logika nepustí...