Život v homérské době

03.05.2021

Po prejdení starších československých publikácií od Vantúch a Zamarovského bol výber knihy Émile Mirauxa prirodzený. Jedná sa o „starú štvorku“ homérskych reálií (chýba cudzojazyčná publikácia Jan Bouzeka - Studies of Homeric Greek alebo staršia verzia Homerische Griechenland im Lichte der archäologischen Quellen), ktoré sa nám podarene rozrástli o Zanggera a Schadewaldta.
Kniha je vo svoje podstate veľkým prínosom k Homérskej otázke, hoci sa k nej autor vôbec nevyjadruje. V zásade je jeho postoj k autorovi Illiady a Odyssaye taký, že bola spísaná neskorším, hoci geniálnym kompilátorom. Nuž, ale ako som uviedol, najväčší prínos je práve v skutočnosti, že Mireaux pristupuje k téme bez nejakých bombastických teórií či predpokladov, a zároveň považuje oba eposy za: v zásade hodnoverné. Uvedený predpoklad pomohol autorovi, aby sa mohol so svojimi poznatkami ľahko oprieť o pevnú skalu, ktorá mu dodalo dobrý podklad pre jeho výklad. Miraux zvoli svoju metodiku nasledovne. V prvom rade aplikuje (aj kriticky) jednotlivé verše, či už z Illiady ale aj Odyssaye, tieto vzájomne komparuje, komparáciu reálií realizuje najmä s Hesiodom či výjavmi Achilleovho štítu. Následne ich dopĺňa ďalšími literárnymi zdrojmi, už poskromne archeologickými. Vo svojich záveroch vychádzal z predpokladu, že hoci nemám veľa písomných pamiatok na homérske reálie, tieto môžeme relatívne spoľahlivo vysvetľovať za pomoci neskorších právnych či spoločenských inštitútov. Ako príklad nám môžu slúžiť Drakontove zákony, ktoré Mireaux považuje za kodifikáciu starších, zaužívaných zvykov, ktoré môžu zasahovať až do homérskeho obdobia. Následne tieto približuje aj za pomoci príkladov zo Sparty, ktorá mala, ako vieme mimoriadne ortodoxné a starobylé obyčaje. Mireaux mieni, že neskorší, bájny spartský normotvorca Lykurgos, taktiež len konzervoval, mimoriadne staré „homérske“ zriadenie.
Za pomoci týchto techník a prenikavého ostrovtipu nám, Mireaux ponúka pohľad na bežný život homérskeho človeka. Vysvetľuje nám postavenie, žien, otrokov, slobodných mužov, demiurgov, remeslá či život netitulárnych členov kráľovskej rodiny. Na základe reálií nám ponúka úplne napr. iný pohľad na obsah pojmu krvnej pomsty, ktorej sa dovolával Achilleus na svojom mŕtvom priateľovi Patroklovi. Podľa Mireauxe mala homérska krvná pomsta presné a úplné pravidlá a nebola aktom svojvôle. Ich pravidlá boli síce drsné, ale predvídateľné. V tomto pohľade dáva do súvisu zápas Patrokla a Menelaa pod Trójskymi hradbami, ktorý bol z právneho hľadiska fingovaný: „Homér sa očividne baví. Posmieva sa svojim hrdinom a pritom nie je ani chvíľu na pochybách. Ako jeho poslucháči, tak tiež on dobre vedia, že podobné súboje pred sudcom sú len predstierané bitky s oštepmi, ktoré sa ohýbajú a s prasknutými mečmi, ktoré sa lámu, že sú to obradné prejavy, ktoré majú zachrániť česť previnilcovho rodu, ktorý je ochotný so cťou kapitulovať, práve tak , ako česť rodiny, ktorého členovi bolo ukrivdené a ktorý je rovnako ochotný čestne ukončiť nepriateľstvo.“ Naviac však Mireaux vysvetľuje, že: „Z týchto vyšších služobníkov sa vyberajú pre urodzené deti vychovávatelia, ktorí ich kŕmia a dávajú im piť, keď sú malý, a na ktoré potom dozerajú pri ich hrách a cvičeniach. U malého Achillea zastával túto úlohu Foinix. Tú to slobodní ľudia, dokonca niektorí z urodzeného rodu. Patria medzi nich cudzinci, aj zo vznešených rodín, ktorí boli donútení opustiť vlasť alebo ktorých, ich rodičia zverili spriatelenému vládcovi. Práve za týchto podmienok boli Foinix a Patroklos prijatí do paláca Péleovho....Toto priateľstvo druhov v mieri a vojne je jedným z najcharakteristickejších rysov života vládcu v homérskej dobe. Vykazuje mnoho zhodných rysov s germánskymi družinami popisovanými Tacitom či „antrustiemi“ v dobe merovejského kráľovstva. Je základom citov pre česť a vernosť, ktoré zaručujú súdržnosť všetkých feudálnych hierarchií. Homérsky vládca žije uprostred svojich druhov, ku ktorým má citovo a ľudsky často oveľa bližší vzťah ako k početným bratrancom, ktorí tvoria jeho genos (rod). Medzi druhmi nie je taktiež nemôže byť žiadna rivalita ani skutočný rozpor. Achilleovo zúfalstvo pri Patroklovej smrti nie je nejaké zveličenie básnika, je to skutočný výraz hlbšieho citu a najpevnejšieho puta, aké môžu ľudia v homérskej spoločnosti spojiť.“
Mireaux, nám podrobnejšie približuje, architektúru, zvyky, život homérskeho človeka, pričom sám do tejto debaty prispieva značnou dávkou znalostí. Práve Mirauxova kniha jasne dokladá nevyhnutnosť poznania reálií pre správny výklad udalostí v oboch eposoch. Tak napríklad nám dáva do pozornosti paralely medzi spartským iniciačným obradom dospelosti tzv. krypteia, kde mal byť chlapec nepozorovaný po dobu celého roka a mal blúdiť po horách a vyživovať sa lovom, krádežami a pod.. Práve krypteiu dáva do pozornosti s určitými náznakmi v podobe výchovy Achillesa a Asklépia bájnym kentaurom Cheirónom v tajomných pustatinách a hlbokých lesoch, no najmä s celou dramaturgiou samostatnej epizódy Illiady a to X. spevom tzv. Dolóneie, kde do zvieracích koží prezlečení Odysseus(čiapka z kančích klov) a Diomédes (levia koža), prepadnú a zabijú Dolóna (vlčia kožušina). Ďalším takým príkladom môže byť tesalský heroj Prótesilaos, ktorý umrel hneď po zasiahnutí šípom po tom, čo ako prvý z Achájcov vstúpil na trójsku pevninu. Túto krátku epizódku možno chápať samotným prekladom jeho mena tj. Prvý, Zahajujúci, ktorí musel umrieť „ako očistná obeť“ za porušenie božieho zákazu. Takéto obetovania z prvotín (z čohokoľvek), boli v homérskom či indoeurópskom svete bežné. Padnúť tak musel aj Rémus, ktorý ako prvý prekročil hradby Ríma ktoré boli chránené posvätnou prísahou.
Knihu možno hodnotiť mimoriadne kladne a to nie len pre jej francúzsky esprit. Obsahuje mnoho cenných informácií a podnetných myšlienok a zároveň je skvelým zdrojom poznatkov homérskych reálií.