Ztracený Humboldtův ráj : ideologie jednoty výzkumu a výuky ve vysokém školství

Po preštudovaní si mnohých diel, ktoré predstavujú určité zamyslenia sa, zbierky prejavov článkov teda spoločne, prezentácie názorov je odborná práca Šimu a Pabiana skutočným osviežením a ponúka pohľad na skutočný svet vysokého školstva. Ztracený Humboldtuv ráj je tvrdým vytriezvením do sveta vysokoškolskej reality. Autori vo svojich záveroch došli k poznaniu, že predstava jednoty výskumu a výuky predstavuje len ideologickú náplasť súčasného školstva (aj na Slovensku).

Už v úvode autori spochybňujú ružové okuliare Humboldtovského sna o prepojení vedy a výuky. Studená sprcha začína konštatovaním, že Humboldtove spisy o univerzitnom vzdelávaní neboli verejne vydávané až do polovice 20. storočia, Humboldtove pôsobenie na Berlínskej univerzite bolo len veľmi okrajové, a jeho samotné myšlienky zhutnené v jeho najznámejšom diele „Über die innere und äussere Organisation der höheren wissenschaftlichen Anstalten in Berlin“ boli publikované len čiastočne a sám Wilhelm von Humboldt predstavoval skôr zosobnenie dobových ideí ako reformátora. Naše vnímanie Humboldta je na spôsob vymyslenej histórie či tzv. „pizza fenoménu“.
Samotná kniha je významná ako primárny príspevok do diskusie o stave a úrovni vysokého školstva. Kapitola týkajúca sa multimetodologického prístupu je pomerne hodnotná na zaradenie si obsahu práce do kontextu. Kniha pomerne dobre poukazuje na početné nie len historické rozdiely medzi anglo, kontinental a americkým systémom vysokého školstva. Pričom už z priblíženia je zrejmé, že ukotvenie „nemenných humboldtových kritérií“ je v praxi veľmi rôznorodé. Po tomto priblížení je až smiešne vnímanie snahy o amerikanizáciu školstva a snahou vytvárania excelentných, vývojových vysokých škôl, ktoré majú robiť kvalitný medzinárodne uznávaný výskum s čo možno najlepšou výukou, najväčším možnom patentov, kapitalizáciou výstupov, rôznych ocenení a spriaznených biznis modelov. Jednak je to bezmedzný rozdiel medzi vývojom, ktorý v našich podmienkach bol realizovaný aj cez Československú akadémiu vied, ktorej obdobné postavenie by sme sotva hľadali v U.S.A ale taktiež absenciu povojnového investovania do vývoja cez univerzity s ktorým majú U.S.A. najdlhšie skúsenosti (prepracovaný systém vlastného majetku, dotácií, grantov, príspevkov či školného) ktoré ponúka americkým vysokým školám rozpočty ktoré sú v porovnaní s rozpočtom vysokých škôl v ČR ale aj SR niekde „úplne inde“. Natíska sa otázka, či nie je baženie po „americkom systéme“ len naháňanie sa po koncepte ktorý v zásade nie je lepší preto že lepšie funguje ale pre to, že je jednoducho väčší, funguje dlhšie, bol oveľa bohatší a ako prvý spracoval masifikáciu vzdelávania.
Po priblížení histórie humboldtovských ideí, kniha pomerne precízne približuje históriu českého systému vzdelávania. Ten jednoznačne ukazuje, že jednota výskumu a výuky nebola dosiahnutá ani za socializmu a nie to ešte v súčasnej dobe. Pri problematike česko-slovenského univerzitného výskumu zaujalo konštatovanie: „z dôvodu nedostatku valút sa ČSSR chová v oblasti licencií ako veľká krajina, pokrýva väčšinu potrieb vlastným výskumom a vývojom k čomu sa pridala skutočnosť rozsiahleho sortimentu ktorý je čs. výskumná a vývojová základňa nútená zabezpečovať a ktorý sa blíži úrovni veľkých priemyselne vyspelých krajín a podstatne prevyšuje úroveň krajín obdobnou veľkosťou a ekonomickou vyspelosťou“
Jedným z viacerých výstupov práce je konštatovanie, že od roku 2000 došlo v Česku k enormnému nárastu študujúcich (masifikácia vzdelania) pričom tento nárast počtu študentov percentuálne nekryl aj nárast rozpočtu vysokých škôl, následne predstavoval obrovský tlak na akademické prostredie. Personálne a finančné náklady spojené s výukou jednoznačne neumožňuje vysokým školám vytvoriť dostatočné zásoby odborného personálu ako aj finančných prostriedkov k rozvoju výskumu a vývoja. Nehľadiac následne na snahy realizované akreditačnými komisiami, ktoré v tomto prostredí tlačili na zvyšovanie vedeckých výstupov vysokých škôl. V takomto systéme Humboldtova idea „kolegiality“ a rovnocenného postavenie medzi učiteľom a študentom, ktorí sa mali spoločne podieľať na ceste hľadania pravdy, jednoducho nemá miesto a celý vysokoškolský systém je primárne namierený na učiteľa.
Záverom autori konštatujú, že Humboldtova idea je „ideologický princíp, ktorý je uložený v predstavách o univerzitnom vzdelávaní, najhlbšie...Pritom z predloženej historickej analýzy je zrejmé, že takto ideálne tento princíp nebol nikdy v skutočnosti realizovaný. I preto sa domnievame, že viac než samotný základ modernej univerzity ide o ideológiu, ktorá realitu skôr zastiera a ktorú je nutné vystaviť kritike. Jej dnešná najnebezpečnejšia funkcia je zakrývanie hlboko asymetrického vzťahu medzi výukou a výskumom a medzi vyučujúcim a študujúcim.“