Agi komentáře u knih
Pohodový, úsmevný príbeh s dômyselne vyváženou kompozíciou, kde všetko je tak akurát vyargumentované. A autorka do textu nenásilne zakomponovala radu - je dobré občas spomaliť. Zastaviť sa. Alebo aj cúvnuť. Paradoxne tým niekedy človek získa viac, ako keby sa neustále niekam posúval.
Detailné popisy praktík bývalého reportéra časopisu Bild pri získavaní fotografií Demi Moore, Pamely Anderson, Madonny, Toma Cruisa, Seana Conneryho, Nastassje Kinskej, Jacka Nicholsona, Liz Taylor a ďalších hviezd. Autor s touto prácou skončil krátko po tragickej smrti princeznej Diany v roku 1997 a kniha je vlastne podrobnou sebareflexiou.
Myslím, že dychtivý záujem verejnosti o súkromie hereckých či speváckych hviezd celosvetovo kulminoval práve v deväťdesiatych rokoch a odvtedy pozvoľna klesá, zvyčajné snímky o plastikách, nakupovaní, striedaní partnerov či zhýčkaných potomkoch prijímame laxne a vlažne a aká - taká vlna záujmu sa krátkodobo zdvihne len pri vyslovene kompromitujúcich a škandalóznych záberoch. Názor ľudí na celebrity je kritickejší a racionálnejší a neraz je v ňom viac dešpektu než rešpektu.
Nenáročná crazy gangstrovka. Ale autor zjavne písať vie - celkom rada by som si od neho prečítala nejakú prózu, v ktorej by sa nesilil do vrstvenia jedného ošúchaného fórika za druhým.
Bizarne uletené rozprávanie o neustále zmätkujúcom architektovi s umeleckou dušou. Leško - okolím nechápaná a nedocenená plasticky vykreslená postavička s veľkou dávkou fantázie sa najskôr rozhodne zavraždiť firemnú kádrovníčku, potom s kolegami z kancelárie prepadne vlak a nakoniec preskúmava hradné katakomby. Osviežujúce, zábavné epizódy, podľa mňa vtipnejšie než autorkina známejšia kniha Zpráva od nebožtíka.
Prívetivá, pohodová rekapitulácia života francúzskej ženy krátko pred dôchodkom.
Príbeh muža, ktorému na začiatku komplikoval život nedostatok peňazí, na konci ich prebytok a medzitým je deväťročný letargický vzťah.
"...drahý Bože, prosím ťa, odpusť mi, ak vyzerám ako mamonár, ako lakomý a chamtivý človek, ktorý chce všetko uchmatnúť a sústreďuje sa iba na peniaze a podobné veci. Je mi to ľúto. Naozaj som taký, ale robí ma to šťastným, a ak to ešte nevieš, tak tam hore robíš riadne fušerskú robotu."
Zábavné postrehy z rodinných ciest po troch kontinentoch.
"Niekoľko mesiacov po našom návrate z Írska som mala zlé sny o "kruhových objazdoch", čo je írska verzia ruskej rulety. Niet divu, že sa štát chváli takou náboženskou vervou. Na kruhovom objazde zrejme dochádza k väčšiemu počtu okamžitých obrátení na vieru než na smrteľnej posteli."
Svojské komentáre najrozličnejších spôsobov cestovania od karavaningu po leteckú prepravu, rôznych kuchýň, miestneho obyvateľstva, problémov s dorozumievaním i sporov s manželom kvôli nakupovacej horúčke.
TÉMA :"Ako to myslíš, že ten koberec nepotrebujem? "
MIESTO :Atény, Grécko
DOBA TRVANIA HÁDKY : Prebieha dodnes.
HLAVNÉ BODY :
"Mám artritídu a tú taktiež nepotrebujem. Nekupujem predsa celú zem."
"Ani by ma nenapadlo žiadať ťa, aby si ho niesol. Len mi daj moju letenku a ja si sadnem na krídlo, aby si sa za mňa nemusel hanbiť."
"Utrácam zaň vlastné peniaze a dám ho do predsiene. Ak po ňom budeš chcieť chodiť, bude na každom konci košíček na vyberanie mýta. Môžeš tam zakaždým buď hodiť mincu, alebo si kúpiť permanentku."
Sedem popisných, hutných poviedok z nórskeho vidieka v 19. storočí. /Gulbranssen s podobnou tematikou sa mi čítal ľahšie./
Umierajúci päťdesiatročný muž, jeho žena, milenky a kvázi syn - celú mdlú dejovú líniu tvorí rozpitvávanie ich vzťahov, je to príliš chladné, odosobnené a nevierohodné.
...jééžiši, tá ženská má všetko - dokonalú rodinu, atraktívnu, nadštandardne platenú prácu, vysokú prestíž, perfektnú vizáž, výkonnosť ako atómový reaktor, tak jej už nasaďte tú gloriolu na hlavu, panebože. Alebo nejaká nobelovka za genialitu by nebola ?
Ťaživé čítanie o kontrastoch medzi svetom hýčkaných londýnskych mediálnych celebrít a svetom afrických utečeneckých táborov s hladom, chorobami a hromadným umieraním.
...vzniklo raz štrkovisko s ostrými kameňmi, ktoré sa vrývali do päty ...každý, kto udrží pero, sa v ňom chce dôležito pohrabať ... a štrk sa drobí, hrany sa obrusujú ... už je to vlastne len taký plážový piesoček ... /občas sa celkom hodí chrstnúť za hrsť toho jemného piesku okoloidúcemu do tváre - aspoň prižmúri oči .../
Koncom roka 1981 Joseph Heller ochorel na ťažkú polyneuritídu /Guillain-Barrého syndróm/. V knihe spomína na svoju liečbu a následnú zdĺhavú rehabilitáciu /vecne/, na personál, ktorý sa oňho staral /s vďakou a obdivom/, na príbuzných a húfy známych, ktorí ho navštevovali /sarkasticky - Heller si medzi priateľmi starostlivo pestoval imidž nevychovaného hulváta a bol v siedmom nebi, keď s ním rovnako arogantne jednali aj oni/.
Autorove spomienky na chorobu sa striedajú s rozprávaním jeho priateľa, výtvarníka Speeda Vogela, ktorý sa oňho staral pred ochorením, pretože Heller bol v bežnom živote nepraktický a bezradný. "Mal päťdesiatosem rokov a ešte nikdy nebýval sám. Jakživ si neupiekol zemiaky, neurobil praženicu, nikdy nepoužil práčku alebo sušičku. Pripomínal bytosť z iného sveta. Vždy si to zariadil tak, aby sa nemusel sám o seba starať."
Hlavným leitmotívom je však výpoveď o chorobe, ktorá vo verejnosti nie je príliš známa. SPOILER: Napriek pôvodným , skeptickejším a neistým prognózam sa Heller z takmer totálnej svalovej paralýzy vyliečil s drobnými následkami /v texte cituje hodne listov od spolupacientov, ktorých liečba nebola taká úspešná/. A ako komentuje so svojím typicky začudovaným pobavením - ešte aj z choroby profitoval. Zamiloval sa do svojej ošetrovateľky - aby sa mal kto oňho starať.
Dexter ma sklamal. Pri detektívkach mi dosť vadí, ak vyšetrovateľ k identite páchateľa nedospeje vďaka presvedčivej analýze faktov, poctivej dedukcii či postupným vylučovaním viacerých hypotéz, ale vďaka akémusi náhlemu "osvieteniu zhora" a hmlistými, nezdôvodnenými konštrukciami.
Korčuľovanie v lufte, pózy, piruety aj vývrtky. Aj klaňačka bola. Len tlieskať sa mi nechce, pán Dexter.
Šťavnaté, aromatické a osviežujúce. Ako mandarínka.
Juhotaliansky vidiek, šesťdesiate až deväťdesiate roky minulého storočia. Životy žien z malej rodinnej farmy, ustavičné pečenie bochníkov chleba, ubíjajúci sled domácich povinností a pokusy o pretrhnutie stiesňujúcich pút. Sugestívne sprostredkovaná atmosféra preteplená slnkom, dozrievajúcimi broskyňami a gurmánskym debužírovaním. Che sara, sara. Úteky a návraty ku koreňom a ukľudňujúce vedomie, že napriek citovým drámam sa tu stále pečie chlieb.
Ruth Rendell sa odchýlila od svojej zvyčajnej schémy detektíviek s inšpektorom Wexfordom s klasickým pátraním, vyšetrovaním a usvedčovaním páchateľa. Tento majstrovsky vykreslený novodobý príbeh o zločine a treste s hodnoverne vyargumentovanou zápletkou o dôsledkoch citovej manipulácie pokladám za jedno z jej najlepších diel.
Juhoafrická republika, zopár rokov pred nástupom Mandelu a vzbury pôvodného obyvateľstva. Počas nepokojov v Johannesburgu černošský sluha July lojálne zachránil životy belošskej rodine, u ktorej dlhé roky slúžil, a odviezol ich do svojej rodnej osady v buši.
Členovia rodiny zvyknutí na pohodlný mestský život a vyšší štandard sa musia prispôsobiť primitívnemu životu v hlinenej chatrči a napriek tomu, že si uvedomujú, že by mali byť svojmu záchrancovi vďační, nevedia sa oslobodiť od vžitého pocitu nadradenosti. Len ťažko chápu, že hierarchický rebríček sa preklopil a oni sa z kategórie privilegovaných bielych pánov presunuli medzi neochotne trpených návštevníkov. Menilo sa aj správanie osadníkov k nim - od pokornej úctivosti po pobavené pohŕdanie pre neschopnosť prispôsobiť sa tvrdým podmienkam v buši.
Škoda, že autorka napriek nespornej literárnej erudovanosti /Nobelovka pred cca 20 rokmi/ komentovala pozadie situácie v krajine len lakonicky, bez objasnenia širších súvislostí.
Kniha objasňuje pozadie vzniku diel niektorých známych autorov - bratov Grimmovcov, M. Twaina, Ch. Dickensa, J. Haška, B. Němcovej, K. Jarunkovej, J. Verna, P. Dobšinského, D. Defoea... Zaujímavé trebárs je, že pôvodné, prvé vydania verneoviek boli podstatne viac technicky prepracované - autor však na nátlak nakladateľov musel postupne veľa technických detailov vypustiť, pretože sa jeho diela "potápali pod ťažkým nákladom poznatkov."
Sheila Levinová sa vo veku 31 rokov rozhodla zabiť, keďže nedokázala splniť očakávania svojich najbližších a vydať sa. Príjemné oddychové čítanie - najvtipnejšie sú prvé kapitoly a záver knihy, v strede ma skuhravý podtón textu trocha nudil.
"Snažila som sa. Naozaj som sa snažila vydať sa a mať francúzsku posteľ, zlatožlté uteráky a strieborné príbory pre dvanásť osôb. Snažila som sa dlhé roky a čo z toho mám? Starú posteľ z domova, deravé uteráky, pretože slobodné dievčatá si kupujú namiesto uterákov blúzy, a štyri vidličky. Tri som ukradla matke a tú štvrtú u Sardiho."