EpochIV komentáře u knih
(SPOILER) Bez mučenia priznávam že Štefana mám rád a masochysticky si ho v pravidelných intervaloch doprajem a poriadne sa vyrochním v tých jeho kopách papiera. Tentoraz som sa rozhodol pre poriadnu dávku a zopakoval som si celú ságu Temnej veže, už po druhý krát, pretože po rokoch som si dosť veľa vecí nepamätal ale v rámci úspory času som dal pre tento krát prednosť počúvaniu pred čítaním. No a vo výsledku je to tak že vrcholom série pre mňa ostávajú druhý a tretí diel, ktoré by som si bol ochotný zopakovať znova a tentokrát aj vo fyzickej podobe. Zvyšok je s každým ďalším dielom slabší a slabší až sa dopracujeme k tomu poslednému a nejednému fanúšikovi sa pri čítaní na jazyk dostaví veľmi trpká pachuť a pocit že si s nami a aj s vyvrcholením celej púte k Veži niekto vytrel zadok. A dalo by sa tu toho vymenovať veľmi veľa, od Edieho, Susannah, Jaka, Mordreda!!!, Waltra až po Karmínového kráľa. Premrhaný a zabitý potenciál ktorý len tak vyšumel do stratena. Písali to tu viacerí, že to vyzeralo akoby autor sám presne nevedel čo sa bude diať o jednu, dve kapitoly ďalej čomu nasvedčuje množstvo zvratov.
A ako sám King povedal, ostala nám len nekonečne dlhá cesta nikam.
Za mňa, veľké sklamanie.
(SPOILER) Na jednu prečítanú knihu si deväť vypočujem takže musím poďakovať Ladislavovi Mrkvičkovi za strhujúci zážitok.
Veľmi rád sa nechávam Bernierom vodiť juhoamerickými krajinami a spoznávať ľudí a ich príbehy.
Inšpirácia v magickom realizme nemohla byť lepšou voľbou.
Po fantastickej úvodnej Emanuelovej zadnici som sa hneď vrhol na druhý diel a seňor Vivo, napriek tomu že je o pár bodov slabší, mi je bližší.
Lúbostný príbeh Viva a Aniky, boj s El Jerarcou, mytologizácia samotného Viva, jemná miera humoru, drastické násilie, ale aj drobné pripomenutie mesta Cochadebajo de los Gatos.
Autor všetky tieto veci vzal a utkal z nich neuveriteľne krásny a zároveň kruto smutný príbeh ku ktorému sa veľmi rád vrátim.
(SPOILER) Nemal som potúch o čom kniha je keď sa mi dostala do ruky. Jediné čo som mal, bolo doporučenie: je dobrá, prečítaj si ju. A ona je.
Nájomný vrah s úžasnou minulosťou z predvojnového Japonska, krásna žena, utiahnutý život vo vile v horách, vysporiadanie sa s tajnou agentúrou čo si želáte už od začiatku knihy.
Jemná miera naivity je znesitelná a vôbec mi neprekážala.
Pri opakovanom čítaní som sa nevedel dočkať kedy už konečne do príbehu vstúpi Le Cagot.
A teraz sa opýtam vás všetkých ktorým sa kniha páčila.
Kto by odmietol presťahovať sa do Baskicka a mať za priateľa uštipačného, žoviálneho, lámača ženských sŕdc?
Ja teda rozhodne nie.
Marie Kondo vo svojej knihe Kúzelné upratovanie radí Japoncom ako vo svojich malých bytíkoch môžu žiť nezasypaný bordelom tak, že im tie veci začne vyhadzovať a to pekne postupne, systematicky, podľa kategórií.
Pri kategórií Knihy sa ich spýta: ktorú z nich si prečítate viac ako len raz? A z tých desiatok až stoviek kíl papiera ostane na polici len zopár naozaj cenných.
Šibumi na tej mojej poličke jednoznačne zostáva.
Čo skôr? Vychváliť knihu alebo pána Pavla Soukupa za jej excelentné načítanie?
Kniha je jednoducho úžasná pre všetkých tých ktorý majú vzťah k dejinám všeobecne ale ešte oveľa viac pre tých ktorých priťahuje staroveký Rím.
Nie je to žiadny suchopárny výpis mien a rokov vlády alebo života od - do. Pán Zamarovksý bol skvelý rozprávač takže kniha je pútavá, fascinujúca a hrdo obstojí v skúške časom aj napriek tomu že už má cez pol storočie.
Túto starovekú cestu časom som absolvoval už druhý krát a určite nie naposledy.
Jednoznačne doporučujem.
(SPOILER) Vo štvrtej časti sa k Veži príliš nepriblížime pretože z Rolandovej cesty tu máme len skromný začiatok knihy a potom až tragicky idiotský koniec ktorý je vybavený skôr než ho Roland vytasí.
Revolver samozrejme.
Raz, dva, tri,
Záporáka sme po-ra-zi-li.
Jadro príbehu tvoria spomienky na Pištolníkovu rannú mladosť aj s jeho prvou láskou.
Je to dlhé? Je. Je to rozťahané? Je.
Páčilo sa mi to? Veľmi.
Štefan rozpracoval príbeh na veľkej ploche a to mu skrátka ide.
V množstve a charaktere postáv sa krásne orientujete a stránky sa míňajú rovnako rýchlo ako dni do démonovho mesiaca.
Jedna postava za všetky a nie, nie je to Susan.
Ježibaba Rhea. Áno ježibaba. Ale v podaní pána Kinga, sa takáto rozprávková postava stáva skutočne temne zákernou a úlisnou.
Samotný záver v Mejise je nešťastný ale to akosi tušíme už od začiatku.
Hneď na začiatok veľké poďakovanie Filipovi Švarcovi za skvelý zážitok pri počúvaní.
Kniha je natoľko pútavá že človek ľahko zabudne že nie je uprostred špionážneho románu ale v zapísanej skutočnosti.
Predstava koľko informácií Nick Bilton musel spracovať aby nám ich dokázal podať v takto rozpracovanom svedectve je nepredstaviteľné.
Musím povedať že ako chorobný pedant som sa pri tej predstave úplne rozplýval.
Miestami som Rossovi reálne fandil kým som si uvedomil čo vlastne spôsobil. A potom aj, ako ľahko to spôsobil.
Uvedomenie si týchto faktov je šialené. Šialené aj vzhľadom k tomu že je jedno ako veľmi cnostná myšlienka stojí na začiatku pretože postupným a neustálym rozhodovaním, sa vytýčený smer bezpodmienečne musí stratiť.
V každom prípade je to veľmi uhrančivé čítanie ktoré sa nedá inak než len doporučiť.
Túto útlu knižočku veľkosti malého zošita so sotva 100 stranami som dostal darom a už behom čítania som bol nesmierne spokojný. Autor dovtedy pre mňa neznámy mi svojimi myšlienkami a vtipným pohľadom na svet veľmi prirástol k srdcu. Kniha je zmes rôzne dlhých aforizmov. Niekedy na stranu, niekedy na pár riadkov ktoré pobavia ale aj privedú k zamysleniu.
Pocit samoty:
Výrazný pocit samoty u muža nastáva v okamihu, keď príde nadránom domov a je prvý doma.
Na prvý pohľad sa zdalo že to bude kniha s ktorou trafíte klinček po hlavičke a pri čítaní si dosť pošmaknete ale opak bol pravdou. Nepodarilo sa mi vytvoriť si s postavami hlbší vzťah a celé mi to prišlo uponáhľané. Hlavne celkom podstatný zvrat príde ani o ňom neviete a už je koniec knihy. Prijal by som aj dvojnásobnú dĺžku. A nemôžem si pomôcť ale veľmi mi to pripomínalo Steinbeckov Na východ od raja.