Exe_kjut_or komentáře u knih

V skratke: oceňujem psychológiu postáv v poviedkach, ktorá tvorila rovinu diela, kde bolo čo objavovať, taktiež napojenie na prírodné motívy. Duchárske poviedky sa mi zdali slabšie, no vďaka ľahkosti čítania stále hodnotím zbierku na 80%. Z mojej recenzie: Zjednodušene hovoríme, že Príroda bola pre Blackwooda tým, čím boli pre Lovecrafta hlbiny vesmíru. Strach, ktorý pôsobí na hrdinov Blackwoodových poviedok býva spočiatku nepozorovaný, často je najprv miešaný s túžobným očakávaním. Zároveň je sofistikovaný, komplexný a pôsobí na niekoľkých rovinách naraz. Keď C. A. Smith bavil čitateľa svojou fantazijnosťou a „rozprávkovosťou pre dospelých“, R. E. Howard zas nebezpečnosťou príšer a odvahou hrdinov, čo sa im postavili, Blackwood baví vernou psychologizáciou postáv, ich úsudkom, tušeniami aj dilemami. Preto je z niekoľkých autorov weird fiction, ktorých poznám, Blackwood istým spôsobom najzrelší.

16.11.2024

Táto kniha vznikla ako učebnica pre Rýzlových študentov, napriek tomu nie je písaná učebnicovým štýlom. Najpraktickejšie kapitoly sú tuším dve. Úvod je pomerne obšírny a obsahuje mnoho logických modelov. Oproti tomu záver knihy obsahuje úvahy o budúcnosti extrasenzorického vnímania, jeho testy a dokonca výpočty týkajúce sa pravdepodobností javov, ktoré tak chýbali v iných knihách.
Na Rýzlových modeloch ma zaujalo, že kráčajú akoby paralelne s okultizmom a sú od neho nezávislé. Na jednu stranu teda veľmi dobre ukazuje, že hocijaká forma predtuchy, vízie, sna, alebo iného javu môže byť zafarbená podvedomím a tak má bizarnú povahu, aj keď je prinesená informácia pravdivá. Príkladom je hroziace nebezpečenstvo, ktoré aj reálne nastalo, no človeku o ňom povedali preludy či mimozemšťania vo sne, čo však nepotvrdzuje ich existenciu. ESP teda mohlo prísť zahalené v bizarnej maske – či už ako anjel, zvierací spojenci, astrálna cesta, alebo čokoľvek iné. Vyjavenú informáciu by sme teda mali oddeliť od formy, ktorou sa prejavila. Parapsychológia má logicky štrukturované modely držané na uzde, sú triezve a postavené na zdravom sedliackom rozume. Napriek tomu nemôžeme povedať, že by boli kompletné. Rýzl napríklad nezvykne uvažovať o tom, že by snaha o vplyv na okolie, tj. psychokinéza, mohla fungovať s väčším časovým oneskorením - tak ako sa to predpokladá u magických rituálov. Takisto Rýzl pri vyhodnocovaní extrasenzorického vnímania rozlišuje iba informácie, ktoré človek už vedel, alebo vôbec nevedel, a tak neuvažuje o tretej kategórii, ktorú si podvedomie azda mohlo odvodiť skrytou simuláciou z iných známych a súvisiacich informácií. Neuvažuje o dopočítanej informácii.
Menšie sklamanie z knihy nastalo, keď Rýzl uvádzal rôzne metódy práce s kryštálovou guľou, kyvadlom, či automatickým písaním. Keďže jeho predošlé pohľady boli nezávislé od okultizmu, až dištancujúce sa od neho, čudoval som sa, že s obmenami prijal metódy používané aj v ňom.
K záveru ešte napíšem, že kniha nie je ani tak príručkou pre široké spôsoby mentálneho tréningu, ale skôr nabáda k menšiemu počtu praktík zvládnutých čo najlepšie. Tam, kde iní trénujú vizualizáciu, vyciťovanie energie, intonáciu a pózizmus, sa Rýzl sústredí na pomerne jednotný postup založený predovšetkým na čo najlepšom vyprázdnení mysle a odfiltrovaní všetkých rušivých vplyvov. Aj u neho samozrejme môžeme nájsť ďalšie podporné faktory, ako sú dobrá nálada a viera v seba. Keďže ich v knihe zmieňuje viackrát, určite si ich zapamätáte aj sami.

1 14.02.2024

Môj celkový dojem z knihy je, že v pohode môže byť prvou tématickou knihou pre záujemcov, takisto aj prvým praktikovým kurzom na precvičovanie. Len by samozrejme nemala byť poslednou! Inak som s knihou nemal zásadný problém. Sú tu len chybičky krásy, ktoré v úvode vyznievajú čudesne, napr. nevážne a smiešne tvrdenia, že bez mágie sa ani nedá viesť rodina. Alebo to zas boli frázy vyznievajúce, akoby ľudia nepraktizujúci mágiu mali na nič životy. Po odpustenom banálnom úvode sa dostávame k predstavovaniu rôznych okruhov, na ktorých možno prakticky pracovať, a to aj po dlhé mesiace. Práve tu je autorkin kurz zhovievavejší ako ostatné ktoré poznám, málokedy sa tu objavujú kritéria či denné limity, ktoré by pôsobili prísne, alebo nereálne. Medzi takéto dlhšie okruhy patrí cvik vizualizácie či prečisťovanie svojich tráum. Samozrejme sa predstavené témy dajú skombinovať aj s inými zdrojmi, napr. k snovej inkubácii je skvelé doplniť si detaily z Cunninghamovej knihy Posvátný spánek. Okruhy pôsobia, akoby boli rovnocenné a žiaden sa nepreferoval ako dôležitejší. Akurát je fajn používať v praxi vizualizáciu, keď už bola náležite vytrénovaná, prípadne opravovať svoje zlozvyky až po tom, ako ich všetky náležite spoznáme. Ide teda len o malú náväznosť, v ostatnom má praktik voľnosť zvoliť si poradie, čo je opäť výhodou.
Vymenujem teda okruhy kurzu: spoznávanie svojich vlastností, autosugescia a afirmácie, liečenie tráum, budovanie rovnováhy vo svojej osobnosti, výcvik vizualizácie, vzťah s prírodou a svojou sebarealizáciou, práca so snami a snová inkubácia, dychové cvičenia, nakoniec videnie, cítenie a ovplyvňovanie aury. O vytváraní rituálov sa tu nedozviete, lenže to neprekáža, pretože na túto tému je množstvo iných kníh, ktoré sa až opakujú. Autorka podľa vlastných slov posúva čitateľovi iba to, čo sama skúšala a čo jej fungovalo. Až po strane 50 však naznačila niečo o vlastných úskaliach v skratke, je teda škoda, že sa o prekonaní krízy a skoku vo vývoji nerozpísala podrobnejšie.
Na záver sa zmienim o dvoch myšlienkach, ktoré ma zaujali práve tým, že rozumným spôsobom oponovali cudzím názorom. Prvá z nich bola, že prílišnou pomocou zrejme ľuďom dávame pohodlie za tú cenu, že im vezmeme poučenie z ich krízy. Teda by sme ich mali nechať vyrovnať sa s ňou vlastnými silami, ak to jej povaha umožňuje. Akoby to oponovalo perspektíve šamanizmu, často slúžiaceho iným. Druhá zas tvrdila, že zmenou bežných životných okolností práve za takzvané vytúžené by sme tým niekedy skôr stratili, pretože nedomyslené dôsledky tejto zmeny by nás dobehli a obmedzili. Toto oponuje názorom naivných ľudí, ktorí si vo svojich manažérskych vlhkých snoch myslia, že raz budú mať život bez akýchkoľvek drobných nepríjemností.

30.01.2024

(SPOILER) Ide o výpoveď antropológa, ktorému sa spontánne začali navodzovať tranzy, v ktorých vnímal svet z pohľadu iného muža, potomka Havajcov, počas plnenia jeho poslania. Jeho zážitky opisuje dopodrobna. Vtip je v tom, že by mohlo ísť o jeho vzdialeného potomka, žijúceho tisícročia po rozpade súčasnej civilizácie. Postupom času sa aj vedomie domorodca Nainoa prelieva do Hanka, aby pozorovalo jeho svet. Spoločne prežívajú šamanskú iniciáciu, ktorá je aj po tisícročiach zhodná s tou, ktorú poznáme z kmeňových kultúr. Pri čítaní knihy som samozrejme nebol fanúšikom dlhých opisov, ani samotnej dejovej linky a zaujímali ma viac úvahy o šamanizme, ktoré sú prítomné a istým spôsobom sa prelievajú do deja. V pomere ku rozsahu diela je ich však menej a teda celá skupina čitateľov bude v knihe iba loviť, čo ju zaujíma a nudiť sa pri zvyšku. Hoci prebal knihy hlása niečo o vedeckosti autora, ten svoje zážitky nepodroboval žiadnym testom, vlastne sa ich za určitých okolností iba naučil vyvolávať zámerne. Preto tu nenájdeme azda nič z pohľadu vedeckého overovania zvláštnych zážitkov, čo je sklamanie. Autor uvádza, že pred objavením týchto zážitkov bol skôr zaujatý proti náboženstvám s výnimkou zenbudhizmu. Jeho zážitky prenosu nastávali sprvu nad ránom, čo je vcelku v zhode so zisteniami Michaela Radugu o tzv. Fáze, ako on označuje vnútorný simulátor zastrešujúci lucídne sny (viď Radugovu knihu Cesty mimo tělo). Podobne sa zdá, že v Nainoovom svete plynie čas omnoho rýchlejšie, ako v tom našom. Moja vlastná rezervovanosť voči dielu spočíva v tom, že som si všimol mnohé detaily, ktoré som nepovažoval za dôveryhodné. Podozrivé prvky tu vymenujem. Zmienka o strojoch minulej civilizácie prerobených na užitočné nástroje a cestách pochovaných pod pôdou je úplne ako vystrihnutá z Millerovho SCI-FI románu Chválospev na Leibowitza, ktoré bolo vydané oveľa skôr. Tiež pozdrav domorodého Williama smerom k Hankovi, ktorý situáciu sledoval z Nainoa pripomína pointu Lovecraftovho Tieňa z času, opäť publikovaného oveľa skôr. Tretím podozrivým faktom je, že popis budúcich Havajcov, ich plavidiel s dvoma trupmi, štruktúry spoločnosti, tabu, rozdelených mužských a ženských domov jednoducho spadá pod ich spôsob života v minulosti, ku ktorému by sotva mali dôvody sa vracať. Aj ak by civilizáciu čakal rozpad, zmenené podmienky povedú najskôr k založeniu nových a pozmenených tradícií, nie opakovaní tých minulých. Hank tiež opisoval nejaké neznáme zvieratá, pričom pochybujem, že by proces mutácie pracoval tak rýchlo, aby sa prejavil už po tisícročiach. Hankovi zjavne nepripadá nebezpečné ísť si zaplávať rovno po zážitku tranzu. Jeho spriaznenec, Nainoa, zas dokáže v rýchlom slede zastreliť tri opice, akoby sa po výstrele do prvej ostatné ani nesnažili rozpŕchnuť – to zaváňa tzv. trickshootingom a nie lovom. Takisto som sa čudoval, že Nainoa po stretnutí s cudzím obyvateľstvom s ním vlastne vôbec nevyjednával v mene svojho ľudu, čo malo byť jeho úlohou, a to urgentnou, keďže v jeho domove sa začala vojna s agresívnymi susedmi.

1 09.01.2024

Som prekvapený, že aj ostatní recenzenti sa od istého bodu tohto príbehu nudili. Aj u mňa to tak bolo, no myslel som si, že budem jediný. Navyše som ja šiel skrz jej audio-podobu, ktorá býva menej náročná. Možno je to väčšia zábava pre staršie deti a nie pre dospelých. Mne však navyše aj prekážala Bastiánova povaha, pretože naberal na arogancii a tak sa skutočným hrdinom stal Atrej, ktorý mu oponoval. Ako už bolo spomenuté, prvý film tvorí zhruba 40% knihy a následne pokračujú ďalšie motívy, ktoré sú nudnejšie a majú povrchnú podobu s druhým filmom: Bastián naozaj zabúda na svoj pozemský život, pretože sa ponára do inej roviny existencie, ďalej ho tam zvádza aj čarodejnica tváriaca sa, že sa mu podriadila. Stáva sa z neho pseudo-hrdina ktorý je vo všetkých kategóriach najlepší, až na jednu, na ustráženie svojho ega. Ďalej rozpor medzi Atrejom a Bastiánom je v knihe až vojnou ich nasledovníkov! Uznávam, že s dĺžkou knihy a jej symbolizmom sa v nej dá bádať hlbšie po skrytých posolstvách. Je ale na každom, aby si určil, ako hlboko bude stopovať a ja v tom veľmi neviem poradiť. Môj dojem bol, že autorovi hrozila nelogickosť či nekonzistencia, a tak som nešiel príliš hlboko. Zo symbolov ma zaujímali predovšetkým brány medzi sfingami, ktoré mi film dostatočne neosvetlil a zistil som, že ani kniha nie.
Čo praktické si z diela zobrať? 1.Kontrolovať, či nám nejaký nástroj zároveň niečo neberie z iných hodnôt. 2. Dávať pozor, či sme nestratili cit pre realizmus (toto je vyjadrené v minulých cisároch, čo sú reálne zablúdení ľudia, ktorí sa nedokázali vrátiť do svojej reality.) 3.Dávať pozor, či priatelia ktorí sa nám vzopreli nemajú pravdu a či nás v skutočnosti nezachraňujú. Sláva Atrejovi a Falkovi! Daj sa vypchať, Bastián! :-)

1 03.09.2023

(SPOILER) Dlho som nevedel, že film Veľmi nebezpečné známosti (1999) mal nejakú knižnú predlohu. Zistil som to len náhodou, keď som písal rozbor príbehu Doriana Graya, v ktorom sa tiež objavuje motív neskazeného mladíka manipulovaného starým zhýralcom Henrym Wottonom. Tak som si Nebezpečné známosti vypočul v audioknižnej podobe, ktorá vynechala niektoré nepodstatné listy. Načítanie som skutočne chválil, dosť som sa bavil na melodramatickosti mladých hrdinov, vrátane uplakanej Cecil (To dievča nestráca čas premýšľaním.). Myslím, že dej aj manipulácie boli zrozumiteľné. Azda mi pre moju nepozornosť unikla časť motívov, pre ktoré sa markíza a vikomt znepriatelili. Zároveň v diele nevidím takú hodnotu, aby sa mi chcelo do ďalšieho počúvania. Bol som celkom zhrozený z toho, čo bolo považované za vikomtove dobývanie pani de Tourvel, pretože by som to nenazval inak, ako opakované a úbohé brnkanie na city od niekoho stavajúceho sa do pozície závislosti. Odmietam veriť, že také obohrané pesničky by v dnešom svete vôbec niekto bol ochotný počúvať. Tunajšie komentáre ma motivujú pozrieť sa na ostatné filmové spracovania diela a ďakujem za to veď Malkovich tak dobre sedel vo filme Ripleyho hra!

To podstatné o knihe už zaznelo aj v predošlých komentároch: argumentačné triky Schopenhauer popisuje krkolomne a o to horšie, ak sa odvoláva na latinské výroky starších autorov, čo čitateľa ešte viac roztpýli. Podľa doslovu vydania z roku 2019 knihu napísal v zlom období, čo možno vysvetľuje, prečo o ľuďoch píše až s pohŕdaním ako o ovciach. Vidieť potom baranie hlavy na jej obale pobaví. Z niektorých trikov som mal pocit duplicitnosti. Mnohé neuvádzali žiaden príklad použitia a iné sa odvolávali na predošlé triky, čím opäť sťažovali čítanie. Samozrejme, že väčšina sa dá abstrahovať do jednoduchšej reči. No myslím, že kto sa nad témou zamyslí, by si tie najpraktickejšie tipy vedel vyvodiť aj sám, bez pomoci knihy. Nakoniec, sám autor priznáva, že niektoré z úskokov sú ľuďmi používané nevedomky.

15.03.2023

Túto knihu som ocenil. Akoby zoradenie poviedok zľahka odpovedalo ich objemu, v závere sú tie najkratšie. Nenachádza sa tu žiadna báseň. Prvé poviedky boli viac o príšerách, neskoršie o mágoch a dobrodruhoch - tie ma vždy bavili! Smith sa tiež snažil o to, aby boli dinosaury opäť cool. :) Zaujímavá výnimka je humorný príbeh Sněm gorgon, ktorý na mňa pôsobil, ako predvoj urban-fantasy, keďže v ňom hrdina zrejme cestuje časopriestorom za po(u)žitia alkoholu. Ako top poviedky menujem zlodejskú Krádež třiceti devíti pásů, o odcudzení čiste symbolických pásov cudnosti mesačných kňažiek, a poviedku Černý opat puthuumský, s výraznými hrdinami a bratmi v zbrani.

1 14.03.2023