ingridd komentáře u knih

2 hodinové čítanie. Téma, ktorá môže byt veľmi rôzne podaná, toto bol podľa mňa taký lepší priemer. Vonkajšiemu pozorovateľovi, resp.čitateľovi, je dosť často jasné, kam taký vzťah smeruje. Obeť väčšinou do poslednej chvíle neverí, že tyrania sa deje práve jej... netuší, čo robiť a ako... pochybuje o sebe, o svojej hodnote, usudku a schopnostiach ... a často závisí od tyrana, fyzicky, psychicky, či materialne.
Bolo to jedno z tych menej agresivnych diel, čo som s touto tematikou prečitala.

Každý rok by sme si povinne mali prečitať niečo takéto, a povinne dat to čitať aj svojim dceram, lebo niekedy sa ani nenazdaš, a si uplne v prostriedku, alebo dokonca na dne. V mene lásky, alebo nenapadne postupne... Ako žaba , čo sa vari vo vode postupne...

19.04.2022

Marianna Machalová-Jánošíková.
Toto je meno slovenskej nevidiacej sochárky a v knihe je jej životný príbeh. Príbeh ženy, ktorá od obdobia straty zraku v 22 rokoch až po dnešok /tento rok má 50ku/ prešla úžasný kus cesty- okrem zraku trpí aj reumou, v minulosti pred vynájdením biologickej liečby mala obdobia intenzívnych bolestí- našla svoju silu, našla seba , našla lásku,... a ja smekám pred ňou svoj pomyselný klobuk... lebo tak, ako sa jej príbeh ľahko a rýchlo čítal, muselo byť jeho prežívanie miestami ťažké a plné smutku a odriekania... ale nebojte sa, spomina aj kopec zažitej radosti a veselosti, a často je korenený čiernym humorom , suvisiacim s jej zdravotným stavom.

V knihe su ukážky jej tvorby, vždy na začiatku kapitoly foto a na nej socha, s príznačným názvom pre obdobie v ktorom ju Marianna vymodelovala... a musim povedať, že su velmi zaujímavé a aj ked neholdujem umeniu, jej sochy by som prijala aj do svojej domácnosti.

Knihu odporučam, ak máte radi životné príbehy skutočných ľudí, alebo ak máte pocit , že Váš život je málo radostný, alebo keď si chcete len tak pre radosť rozšíriť svoj záber vo svete umenia.

19.04.2022

Uuuufff, ťažké čítanie, depresivne, smutné, zimomriavkové... občas som tú bolesť intenzívne pociťovala aj ja, zvieranie brucha, nevolnost, tlaky v hlave, na hrudniku... Zatvarala som ju opakovane po par strankach.

Prvych 30stran bolo najťažších, vpadla som priamo do mysle ženy, matky a medzi jej pocity a myšlienky v spojitosti so smrťou samotnou, ako aj do bežných každodenných zistení definitívnej neprítomnosti mŕtveho dieťaťa. Okamihy šialenstva a beznádeje, pocity viny. Nový začiatok, resp.nutné pokračovanie života, kedže ešte 2malé deti sú odkázané na svojich rodičov. Každý sa so stratou vyrovnáva po svojom, deti aj dospelí.

Počas čítania som mala pocit, že autorka sa vypisuje z vlastnej skúsenosti, tak autenticky bola strata dieťaťa matkou v tejto monodráme podaná. Neodvažujem sa posudzovať, či dĺžka jej aktívneho smútku bola primeraná, alebo nie, ale v druhej polovici knihy som niekedy pociťovala hnev voči nej, kvoli jej vzťahu k ostatným dvom deťom, ktoré žili.

Chviľu mi trvalo, kým som si zvykla na formu - prelínanie minulosti so sučasnosťou, v krátkych aj dlhších odstavcoch. Po prečitaní musím konštatovať, že to teda bola riadna pecka, a zanechala vo mne rozporuplné pocity. Ani neviem, či by som vam ju odporúčala, lebo čítanie doslova fyzicky bolelo.