Tom je mŕtvy přehled
Marie Darrieussecq
Ako už napovedá samotný názov knihy, ide o smrť. A keďže Tom má štyri a pol roka, ide o smrť dieťaťa. Téma je teda ťažká, bolestná, neľútostná. A píše o nej Tomova matka v prvej osobe. Tom je jej prostredné dieťa, má staršieho brata a mladšiu sestru. Matka je Francúzska, Parížanka. Otec Angličan, Londýnčan. Pracovné povinnosti ho nútia sťahovať sa s rodinou z jedného konca sveta na druhý. Tri roky žijú vo Vancouveri, potom sa sťahujú do Sydney. A tam sa to stane: tam prídu o Toma. Matka sa k synovej smrti vracia s odstupom desiatich rokov. Rekonštruuje udalosti, svoje pocity, život rodiny pred Tomovou smrťou a po nej, svoj vzťah k mužovi a ostatným dvom deťom, svoj pocit viny. Čitateľ doslova do posledného riadku nevie, čo bolo príčinou Tomovej smrti. Len z istých náznakov tuší, že to bola nehoda, ale aká nehoda, a kto ju zapríčinil? Dalo sa jej predísť, mohol Tom ešte žiť?... celý text
Literatura světová Romány
Vydáno: 2009 , Slovart (SK)Originální název:
Tom est mort, 2007
více info...
Můj komentář
Zatím jste nenapsal(a) svůj komentář ke knize Tom je mŕtvy. Přihlašte se a napište ho.
Nové komentáře (1)
Související novinky (0)
Zatím zde není žádná související novinka.
Citáty z knihy (0)
Zatím zde není žádný citát z knihy.
Kniha Tom je mŕtvy v seznamech
v Přečtených | 6x |
v Knihotéce | 4x |
v Chystám se číst | 2x |
v Chci si koupit | 1x |
Uuuufff, ťažké čítanie, depresivne, smutné, zimomriavkové... občas som tú bolesť intenzívne pociťovala aj ja, zvieranie brucha, nevolnost, tlaky v hlave, na hrudniku... Zatvarala som ju opakovane po par strankach.
Prvych 30stran bolo najťažších, vpadla som priamo do mysle ženy, matky a medzi jej pocity a myšlienky v spojitosti so smrťou samotnou, ako aj do bežných každodenných zistení definitívnej neprítomnosti mŕtveho dieťaťa. Okamihy šialenstva a beznádeje, pocity viny. Nový začiatok, resp.nutné pokračovanie života, kedže ešte 2malé deti sú odkázané na svojich rodičov. Každý sa so stratou vyrovnáva po svojom, deti aj dospelí.
Počas čítania som mala pocit, že autorka sa vypisuje z vlastnej skúsenosti, tak autenticky bola strata dieťaťa matkou v tejto monodráme podaná. Neodvažujem sa posudzovať, či dĺžka jej aktívneho smútku bola primeraná, alebo nie, ale v druhej polovici knihy som niekedy pociťovala hnev voči nej, kvoli jej vzťahu k ostatným dvom deťom, ktoré žili.
Chviľu mi trvalo, kým som si zvykla na formu - prelínanie minulosti so sučasnosťou, v krátkych aj dlhších odstavcoch. Po prečitaní musím konštatovať, že to teda bola riadna pecka, a zanechala vo mne rozporuplné pocity. Ani neviem, či by som vam ju odporúčala, lebo čítanie doslova fyzicky bolelo.