Silmarien komentáře u knih

Kniha je rozdelená na niekoľko častí - prvou (po úvode) je príbeh Rudolfa Vrbu z jeho pohľadu. Od momentu, kedy sa rozhodol utiecť do Maďarska, cez to, ako ho chytili, pobyt v Novákoch, Majdanku, Osvienčime aj Brezinke až po útek s Fredom naspäť na Slovensko, kde nadiktovali svoju správu. Druhou je samotné znenie správy, ako ju na základe nadiktovaného svedectva skoncipovali zástupcovia Židov v Žiline. Treťou je príspevok historika J. Conwaya o význame správy a poslednou (okrem vysvetliviek a poznámkového aparátu) je opäť krátka čast od Rudolfa Vrbu o úlohe holocaustu v nemeckej stratégii a ekonomike.

Keď som celú knihu dočítala, ako prvé mi napadlo - prečo trvalo tak dlho, kým Vrbova kniha vyšla u nás?

Počas knihy som rozmýšľala, že k prežitiu človek potreboval niekoľko vecí. Mať správny vek, dostatočnú silu, ideálnu kombináciu inteligencie, zdravého rozumu, sebavedomia, drzosti a správneho úsudku a ešte riadnu dávku šťastia.
To všetko Rudolf Vrba mal a spolu s odhodlaním nielen prežiť, ale aj dať vedieť ostatným mu to všetko nakoniec pomohlo utiecť.
Kniha možno nie je literárnym skvostom, je písaná normálnym jazykom, ale o to lepšie jej každý porozumie a pochopí, čo sa tam vlastne dialo.

"Snažil jsem se zůstat zticha, ale nepodařilo se mi to. Jak kolem nás procházely další a další zubožené řady a šedé obličeje se měnily v rozmazané skvrny, zničehonic se jeden vynořil z mlhy. Poznal jsem ji. Byla to moje sestřenice Eva. Eva z Topoľčan.
Byli jsme zhruba stejně staří, něco málo přes sedemnáct. Nikdy nebyla veliká krasavice, bývala to ale silná, inteligentní dívka, plná legrace, ve měste proslulá svými elegantními šaty. Vzdělaná Eva, která tak dobře mluvila anglicky. Pianistka Eva, která nevynechala jediný večírek. Eva, která ještě nebyla musulmankou, protože hlavu nesla stále vysoko.
Zavolal jsem její jméno. Otočila hlavu a podívala se na mě, prekvapená, nevěřící. Viděl jsem v jejích očích nejdřív zmatek, pak poznání. Do jejího napjatého, hubeného obličeje se vrátil život.
Vykřikla mé jméno.
Bič se zvedal a dopadal, Eva však nezakolísala. Pozvedl jsem ruce a ona zvedla své v nádherném gestu otevřeného odporu. A jak procházela jenom deset metrů ode mně, ještě jednou zavolala:
"Sbohem, sbohem."
Opět bič, ale mohla to být stejně dobře plácačka na mouchy. Protože to nebyla obyčejná dívka. To nebyl hlas obyčejné dívky. Nebyl nijak silný, ale zněla v něm odvaha. Neměl v sobě nářek, ani prosbu o soucit. Byl tam duch odporu, stále doutnající i na prahu smrti.
"Sbohem Evo. Hodně štěstí!"
Byla to hloupá slova. Slova bez významu. Prázdná slova, protože jsme oba věděli, že štěstí ji teď zachránit nemůže. Oba jsme věděli, že jde na smrt. A když zástup zmizel za blokem budov, nedíval jsem se za ním."

"str. 160 Tito tři muži... (Wiglep, Otto Graff a Hans Konig)...
Otto Graff žil po válce pod svým vlastním jménem ve Vídni. O tom jsem se náhodou dozvěděl v roce 1963 a dal jsem podnět k jeho stíhání. O devět let později byl konečně ve Vídni zatčen a před tamním krajským soudem obviněn ze třiceti zločinů, kterých se dopustil v Osvětimi. Porota ho uznala vinným ve 29 případech, které však byly mezitím promlčeny. V jednom případě, kdy vražda promlčení nepodléhala, došlo při rozhodování poroty k paritě. V takovém případu se podle rakouských zákonů rozhoduje v prospěch obžalovaného. Přestože o jeho zločinech svědčilo více než půl tuctu svědků, byl tedy Graff propuštěn na svobodu, živil se jako natěrač a dnes žije, pokud vím, jako penzista ve Vídni."

4 02.04.2017

Sága pokračuje. Archer nás nechal v napätí na konci minulého dielu, aby nás teraz previedol ďalšími rokmi rodiny Cliftonovcov a Barringtonovcov a ich priateľov či naopak protivníkov. Veci sa rozplietli a znovu zaplietli, do hry vstúpili noví hráči, ostali v nej staré postavy a niektorí zase opustili scénu. Po 380 stranách to Jeffrey opäť nechal otvorené, koniec koncov ako je jeho dobrým zvykom, aby sme si ohrýzali nechty, až kým nevyjde piata časť.

Štýlovo je to klasický starý Archer. Kto pozná jeho tvorbu, vie niektoré veci predvídať, napriek tomu tam bolo niekoľko prekvapení. Niekedy nadhodí udičku, aby vzápätí rozohratú linku prekvapivo rýchlo vyriešil (čím nás ale zabavil a kdesi povedľa si prihrieva polievočku na oveľa väčšiu akciu). Nechýba politika a bankovníctvo starých dobrých Ostrovov.

6 24.03.2017

Skvelé pokračovanie zhltnuté za pár hodín. Zbožňujem Emmu a jej jednanie, páčil sa mi opis vojny v tých čiastkových úryvkoch, kde sa o nej písalo. Aj sa bojím napísať viac, nech neprezradím nič z deja :-)

3 23.03.2017

Som nadšená, je to presne môj obľúbený štýl. Historický román, dobré obdobie, akurátna dynamika.

Príbeh rozprávaný z pohľadu viacerých účastníkov hovorí primárne o živote Harryho Cliftona, chlapca z nižšej spoločenskej triedy, syna muža, čo zomrel v prvej svetovej vojne, ktorý sa vďaka okolnostiam (a speváckemu talentu) dostane na dobrú školu. Tam si nájde kamarátov a odhalí rôzne nové možnosti života, nielen byť dokárom ako jeho otec či strýko. Ale bol jeho otec skutočne dokárom v bristolských dokoch? A čo toto možné tajomstvo spôsobí v budúcnosti? To rozvíja prvá kniha rodinnej ságy.

Za mňa veľké plus typickej anglickej elegancii a džentlmenstvu starších mužov (Starý Jack a Walter Barrington) i tichá podpora dobrých žien (pani Tilly a pani Monday) či mužov (Frobisher, Holcombe).

5 23.03.2017

Tri týždne hutného textu o veci, o ktorej som vedela jediné - že sa stala.
Spomienky, výpovede, fakty i zavádzania, snaha vysvetliť problém rwandskej genocídy bežnému človeku zo Západu. Tak som sa cítila, keď som to čítala, že nechápem, nemôžem, neviem... ani som nevedela manželovi zreprodukovať, čo som to vlastne čítala. Chabé útržky, kúsky informácií, ale bola som neschopná v tom prvom momente po dočítaní nejako rozumne vystihnúť, čo sa tam vlastne stalo. Najviac ma ohromilo to, čo nasledovalo po tých prvých najvypuklejších troch mesiacoch. Že nebol koniec, naopak, prerástlo to celé do akejsi dlhej agónie bez nejakej možnosti šťastného konca.

Prečítajte si to.

5 22.03.2017

Útla knižka zápiskov z vojny od vojaka c. k. armády a neskôr českého legionára v Rusku. Doslovný prepis aj s pravopisom pridával na autentickosti a zároveň ma občas donútil prečítať si niektoré odseky viackrát, lebo som niektorým veciam nerozumela :-) Na konci knihy (keďže je to ebook, odporúčam nájsť na začiatku správnu časť) sú vysvetlivky niektorých pojmov.
Strohé zápisky o presunoch sa striedali s takmer vzletnými zamysleniami nad chrabrosťou vojakov, či úvahami o politike a demokracii. Za mňa fajn, potešila som sa ďalšiemu dielku z tejto oblasti. Pri pár poznámkach ma trošku zamrazilo, ale ktovie, koľko z toho bolo spôsobené vojnou a vypätými situáciami a koľko samotnou osobnosťou autora.

Ak na knižku niekedy narazíte, dajte jej šancu. U mňa je to tak na 3,5*.

22.03.2017

S magickým podtónom v rozprávkovom šate zaobalený krutý príbeh.
Miestami rozprávka, miestami krutá realita a to sa prelínalo v celej knihe. Nechcela som byť jedinou postavou knihy, ale napriek tomu ma priťahovala. Nechcela som spoznať jediné miesto v deji, a predsa som ich videla pred sebou. Nechcela som zdieľať jediný osud z knihy, a predsa som s nimi žila.

Rozporuplná. A magická.

2 19.03.2017

Čítalo sa mi to pomalšie, ale keď som mala konečne chvíľu bez detí, šiel záver knihy už úplne jednoducho a rýchlo, takže neviem úplne posúdiť, či to bolo štýlom alebo mojím (núteným) nastavením.

Na základe dobových prameňov, pamätí a výpovedí potomkov dal Pollack dohromady zaujímavé reportážne dielo. Aby bolo skutočne historickým, na to mu chýba poznámkový aparát, ale v tomto prípade mi to vôbec nevadí.

Drobné príhody konkrétnych ľudí prekladá Pollack všeobecnými informáciami o vysťahovalcoch, ich snahách a problémoch. Napriek tomu, že aký-taký prehľad som mala, aj tak ma šokovali praktiky rôznych "agentov", ktorí zneužívali nevzdelanosť chudobných ľudí z Haliča a priľahlých oblastí.
Pollack to napísal naozaj dobre.

1 08.03.2017

Za mňa veľký prepadák.
Mohol to byť pekný historický román.
Keby z toho Barbara Erskine neurobila frašku.

Jo Cliffordová má napísať článok o minulých životoch a zamotá sa pri tom do peknej šlamastiky. Zistí, že bola v minulom živote Matylda de Braose.. z čias kráľov Henricha II., Richarda Levie srdce a Jána Bezzemka.
Keby sme v knihe sledovali len príbeh samotnej Matyldy, prípadne jemné prebehnutia zo súčasnosti do minulosti, mohlo by to byť fajn. Lenže v súčasnosti (resp. v polovici 80-tych rokov) sa dostávame do víru alkoholu - snáď v každej scéne niečo pijú, sexu, násilia medzi priateľmi a akože priateľmi a rôznych hypnoticko-psychopatických scén. A to je naozaj silná káva. Pre mňa úplne nelogické konanie postáv, mala som pred očami stále len hádky, zmeny osobností, alkohol, alkohol, odpadnutie, vyčerpanosť, spánok a znovu ten istý kolotoč... už nikdy ho nechcem vidieť, ale vlastne chcem byť pri ňom, je definitívny koniec ale milujem ho... celé zle jednoducho.

3 02.01.2017