hrach
komentáře u částí děl
Nemyslím, že je to najlepšia Argonantova poviedka, ale v mojom srdci má veľmi špeciálne miesto. V jadre je dej jednoduchý, ale medzi rečou sa dotýka vecí, ktoré sú pre mňa veľmi dôležité a kvôli tomu sa k nej čas od času stále vraciam.
Výraznou mierou prispela k môjim začiatkom hľadania Dverí obrazom Krista v Rovné a opakovane ma hlasom Rybára prebúdzala zo spania. V neposlednom rade mi vždy pripomenie, kde by sme boli, "keby v nás neverili naše ženy"...
Jeden z mojich obľúbených Argonantov posledných rokov. Povedal by som, že autorova remeslná zručnosť sa rokmi zjavne cibrí, veci, ktoré mi často robili problém a otravovali ma (topografia, rodokmene) mi tu tak nejako nevadia a naopak mimoriadne pozitívne hodnotím, že sa mi značne zlepšuje vizualita. Uchopenie poviedky v štýle gotického románu vynáša do popredia atmosféru vykresľujúce obrazy a je pre mňa pomerne zaujímavé uvedomiť si, že aj s odstupom si dej skladám z obrazov a nie primárne z dejových súvislostí.
Rozbeh je oddychovo pozvoľný, čo dáva priestor ukotviť sa v priestore a vzťahoch medzi postavami. Pri detektívke je to asi vcelku podstatné a funguje to tu. V závere naberá vcelku ukrutný spád a aj keď som zrejme dej pred koncom mierne predbehol, svojou intenzitou sa ma dotkol. Dusivú ťaživosť nadprirodzenu tu strieda silný pocit ľudského zhnusenia, vyvolávajúceho vo mne až Barkerovské spomienky tanca po nervových zakončeniach mojej osobnej tolerancie.
Je to podľa mňa veľmi čistá a príjemná poviedka, ktorá sa dobre číta a aj keď nepreteká alchymickými odkazmi takou mierou ako iné autorove práce, ktoré mám rád, rozhodne patrí k tým najlepšie hodnoteným.
Príjemne svižná drakologická jazda Indiana Jonesa 12. storočia. Milo ma prekvapila najmä vskutku výnimočnou vizualitou. Možno to bolo tým poviedkovo komorným prostredím, pustým morom/ostrovami alebo ja neviem čím, ale ten filter namodralej šedi a chladivého vetra, bola veľká krása. A tie scény v civilizácii ostatne tiež. Úplný záver bol síce prekvapivý, ale nijako zvlášť katarzný a trochu som asi z tej celkovej eskalácie čakal nejaké jonesovsko veľkolepé rozuzlenie. Tá finálna scéna s námorníkmi bola super a vlastne som čakal, že koniec meča sa nejako spojí s nimi a buď nadobro zmizne, alebo ho Argonantus prenesie do nejakého historicky novšieho mečového mýtu. Takto asi trochu ostal len taký slaný piesok v ústach. Ale zrejme to bol sčasti zámer a v istom ohľade tomu rozumiem.
Každopádne to bolo vskutku príjemné čítanie, myslím, že som si ho dokonca celé užil na jedno sústo, čo v mojom súčasnom období zaspávania pred treťou stránkou svedčí o mimoriadnej pútavosti. :-)
