Naias
komentáře u částí děl
Nerozumiem, ako je možné, že táto kniha bola vydaná v roku 1950. Ako to, že komunistická cenzúra pustila do sveta poviedku Strach? Jesenský, ktorý sa Víťazného februára nedožil, v nej síce opisoval život vo fašistickom štáte, ale podobnosť je priveľká, aby si ju človek mohol nevšimnúť.
„Niet už, priateľ môj, privátneho života,“ zavyl bolestne, „ľudia nie sú svoji, nikde a nikdy. Vždy a všade patria verejnosti i so všetkým tým, čo majú. A keď niet privátneho života vôbec, v ktorom by zablyslo svetielko radosti, úprimnosti, priateľstva, bezpečnosti, chvíľočky slobody, ktorú by si mohol venovať sebe samému podľa svojej chuti. Nevieš, či spokojne doobeduješ, či budeš môcť nerušene prečítať príjemnú ti knižku do konca, či je nie nebezpečná, či je tvoja poznámočka, ktorú si si zapísal do notesa, nie závadná, lebo veď môžu prísť, notes nájsť a bieda je hotová. Keď píšeš priateľovi, či ťa neprenasleduje príšera: pozor! A ak list otvoria, prečítajú a odložia ako dokument proti tebe. Keď si večer ľahneš, nikdy nevieš, či sa zobudíš v svojej posteli a nie na nejakej áreštantskej prični. Veľmi sa už starajú o tvoj privátny život, o tvoje myšlienky, city, hovory, písma, styky. Len tak smieš zmýšľať ako oni, len tak cítiť ako oni, hovoriť len to, čo oni popíšu, písať len to, čo oni pohovoria. Šuškať sa nesmie, počúvať to, čo bys chcel, ti zakážu. Určia, čo ťa má tešiť a čo kormútiť, aké obrazy a sochy uctiť...“
„Nie sme už ľudia! Sme kamenie, do ktorého môže hocikto zakopnúť. Kamenie je nemé. Nič nepovie. Ba horší sme! Kamenie aspoň zaštrkoce, my ani to… Ľudia sa tratia ako ihly. Dnes jeden, zajtra druhý. Nevieš, kde sa podeli. A chýr letí. Zavreli ho. Nie, nezavreli, — zastrelili, nie, nezastrelili, — obesili, nie, — žije, ale ho mučia, vlasy mu vykmásali, všetky zuby povybíjali. A prečo? Previnil sa. Čím? Slovom, lebo niečo povedal, písmom, lebo niečo napísal, činom, lebo niečo urobil, životom, lebo hral v minulosti poprednú úlohu, rozumom, šikovnosťou, lebo si nadobudol majetok, to sa vie, že neoprávneným spôsobom, previnil sa, lebo má veľké príjmy, trafičku, krčmičku, skliepok, a tak je teda nebezpečný. Rozum, majetok, peniaze, šikovnosť, usilovnosť, veľké príjmy, trafičku, krčmičku, skliepok môžeme mať len my a len my sme oprávnení hovoriť a písať a robiť, čo nám prospeje. Nebudeme chovať na svojich vlasteneckých prsiach hada. Neveríme mu, neveríme! Zradca! Ožobráčiť ho, zavrieť, umučiť, zabiť! Aj keď nič nespravil, nič nepovedal, nič nenapísal, ale má čosi, čo sa nám zíde. Nie je náš. Stačí. A ak sa ukazuje ako náš, to sa len pretvaruje, chce si len zachrániť, čo má, klame nás. Preč s ním!...“
„Hej, a tí, čo nás strašia, sú najväčšmi nastrašení. Všetkého sa boja, čo by ich slamené nohy mohlo podkosiť a bičík moci vytrhnúť z ich trasľavých rúk. Ohromní sú v jednom — v bázni. Strašní sú, aby sa ich ľudia báli. Strašní sú, lebo sa ľudí boja. Všeobecný strach. Všeobecná pomätenosť. Nastrašení sa boja strašiaka, strašiak nastrašených. Niet života…“
„Detektivka je pro mně pohádka pro dospělé, nikoli realistický román.“
Jan Zábrana
Aj s týmto plne súhlasím.
Odkedy som si prečítala Bez motivu, je mi veľmi ľúto, že Daphne du Maurier nepísala detektívky. Jan Zábrana o tejto poviedke prehlásil: „Je to nejlepší detektivní povídka, jakou jsem kdy v životě četl.“ A ja s ním súhlasím.
