Markíz z Roccaverdiny podobné

Luigi Capuana, hlavný predstaviteľ talianskeho verizmu, ktorý vznikol ako opozícia vtedajšej próze, kde prevládali patetické deformácie v zveličene dramatických príbehoch, znova objavuje pre literatúru pravdivosť, stvárňuje realitu, preniká do psychologických pochodov a sociálnych vzťahov presným popisom situácií z každodenného života, vytríbenou rečou osvieženou šťavnatými ľudovými zvratmi dosahuje výrazovú plnosť a sugestívnym skĺbením jednotlivých umeleckých zložiek vytvára scény neporovnateľne originálne a pôsobivé. Vrcholom jeho beletristického úsilia je román Markíz z Roccaverdiny, kompozične najlepšie a rozprávačsky najšťastnejšie dielo, v ktorom sa mu nesmierne harmonicky podarilo stmeliť realistický námet, psychologické pátranie zavše chápavo zhovievavé k slabostiam ľudskej nátury, ale aj kritický postoj k nešvárom na sicílskom vidieku absolútne ovládanom všemocnou šľachtou. Rozvíja tu veľkolepú fresku plnú realistických detailov, psychologických rozborov, ukazuje prekvapenému čitateľovi krajinku zaľudnenú množstvom svojráznych postáv vo vzťahu k hlavnému hrdinovi síce len sprievodných, ale minuciózne vykreslených. Pomerne prostý, nekomplikovaný dej románu sa vyvíja s napätím priam detektívnym: Hlavná postava príbehu, aristokrat uzavretý vo svojom paláci, trýznený horúčkou výčitiek svedomia pre vraždu domnelého soka, vie až do konca románu zatajiť svoj zločin pred celým okolím aj pred svojimi najbližšími. Posadnutý a premožený strhujúcou vášňou k mladej sedliackej krásavici pružného tela, žene dojímavo jasného ducha a úprimne, bez akéhokoľvek sebectva a pokrytectva oddanej svojmu zvodcovi, vydá ju, aby sa vyhol klebetám a nepoškvrnil „česť rodu“, naoko za svojho sluhu s podmienkou, že nebudú spolu žiť manželským životom. Ale čoskoro ho začne zožierať žiarlivosť, lebo v svojej zaslepenosti vidí v mladom mužovi nebezpečného soka, a zabije ho pre domnelú „zradu“. Podozrenie z vraždy vie usmerniť na iného vidiečana, ktorý neskôr zomrie vo väzení. Vnútorne rozháraný markíz sa vrhne do verejnej činnosti, organizuje nové druhy poľnohospodárstva v založenom vinohradníckom družstve a keď sa ožení so svojou dávnou láskou zo šľachtických kruhov, horúčkovite obnovuje a zariaďuje zanedbaný, spustnutý kaštieľ. Ale pri všetkom tomto úsilí nemôže zabudnúť ani na svoju lásku k sedliackej dievčine, ani na svoj zločin. Výčitky svedomia napokon vyvrcholia v šialenstve. A keď ho vlastná žena sklamaná opustí, opäť sa zjavuje uňho tá, s ktorou kedysi žil, aby bdela pri jeho skonávaní, skromne, oddane, verne ako vždy. Dlho zaznávaný a vlastne až súčasnou kritikou znovu objavený a ocenený taliansky spisovateľ LUIGI CAPUANA narodil sa roku 1839 v Mineu na Sicílii. Už veľmi mladý písal básne, zložil dielo o Garibaldim a niekoľko sonetov. Roku 1864 šiel ako novinár do Florencie, po prechodnom pobyte doma stal sa spolupracovníkom milánskych novín Corriere della sera. Potom prednášal na učiteľskom ústave v Ríme a od roku 1902 bol profesorom estetiky a štylistiky na univerzite v Catanii. Bol teoretikom verizmu, ako neobyčajne bystrý a citlivý literárny kritik propagoval moderné literárne smery, písal štúdie o súčasnom divadle a literatúre (1872, 1879— 82), romány Giacinta (1879), Vôňa (1890), Sfinga (1897), zbierky poviedok Profily žien (1890), Posadnutí (1893), Vidiecke poviedky (1894), Fausto Bragia a iné novely (1897), Ach, život! (1913), detské knihy Bol raz jeden... (1882), Ríša víl (1883). Najväšie majstrovstvo dosiahol v realistických románoch a psychologickou tematikou Markíz z Roccaverdiny (1901) a Duchovný zločin (1902). Zomrel roku 1915 v rodnom Mineu.... celý text