Monorezeň & stereozemiaky podobné

Rukopis Šimšíkovho debutu je pestrý: ponúka okrem "tradične" vyzerajúcich básní a vizuálnych žartov, aj texty zachádzajúce skôr do polôh prozaickej výpovede: tam, v týchto "kusoch" sa Šimšík približuje "ľudu", poetike ulice, dikcii všednej reči. Že začlenenie takýchto textov do zbierky pôsobí prekvapujúco, kontrastne, nesúrodo, ba pre niekoho možno nepatrične? No ale: nie práve to je zmyslom debutu, aby predviedol mnohostrannú zručnosť (mnohozručnosť) autora, ktorý práve (aj knižne už) začína búchať na dvere Literatúry? Ak je teda Šimšík experimentátor, a ak nadväzuje na dnešné technológie a ironické diskurzy (za ktorými sa predsa len skrýva žiadosť o cit a ľudskosť), pričom si čosi požičiava aj z čias fluxusu, nemalo by nás tešiť práve to, že práve vďaka rozmanitosti a žánrovému rozptylu nás na každej strane čaká nejaké prekvapenie? Nemalo by nás tešiť, že nás neuspáva kadejakými vyprchanými duchovnými a falošne patetickými básňami, ktoré v súčasnej slovenskej poézii recyklujú devalvované obsahy a (katolícke a pseudorurálne) metafory usilovnejšie než hociktorý počítač? Šimšíkova zbierka je dokladom radosti z tvorby. A nie je to radosť grafomana, ale radosť toho, kto premýšľa a koho premýšľanie podnecuje k hre. K takej hre, do ktorej sa poľahky vie zapojiť aj čitateľ. Toľko by aj malo stačiť.... celý text