Panská lumpačka podobné

Bohaté a členité je dielo, ktoré zanechal najväčší maďarský klasik XX. storočia Zsigmond Móricz. Odvahou, smelým vyznaním pravdy prerástol hranice svojej vlasti. A najmä: prvý vyslovil pravdu o skutočnom položení roľníckeho ľudu, najmä dolnozemského, pravdu trpkú, neprikrášlenú. Ukázal pravý obraz dediny a samôt na puste s ich životom, ťažkým a plným príkorí; posvietil aj na pôvodcov takého stavu, na spupnú džentry. Uhorská džentry — velkostatkári a statkári, slúžnovci, notári, fiškáli — nebola schopná žiť triezvym, pracovitým, činorodým životom; bola schopná len na jedno: byť pánmi, to znamená správať sa k robotnému ľudu povýšenecky alebo indiferentne, prekabátiť bedárov, keď sa len dá, používať ich za nástroj kratochvíle. Lebo byť pánmi, to značilo i prázdne lumpačky, pohuľanky až do omrzenia a ohlúpenia. Život džentry koncom minulého storočia nebol životom, ale smrteľným tancom, tragédiou, do ktorej taký život nevyhnutne musel vyústiť. Tragédii džentry venoval Móricz malý cyklus štyroch románov (Až do rána bieleho, Panská lumpačka, Horúce polia, Príbuzenstvo), neveľkých rozsahom, ale veľkých dosahom, móriczovsky výstižných štylištičky, majstrovskou formou. Nečudo, že dva z nich zvolili v ľudovom Maďarsku za filmové námety. Hrdina románu Panská lumpačka, statkár Zoltán Szakhmáry, na rozdiel od ostatných príslušníkov svojej triedy premýšľa, cíti zodpovednosť za všetkých, chce zmeniť život okolo seba. Zaťal privysoko. Nenašiel, a v prostredí, v ktorom žil, ani nemohol nájsť porozumenie pre svoje mesianistické úsilie. Zoltán Szakhmáry si Róziku, prosté dievča, učí a vzdeláva, úfa sa stvoriť si z nej ideál, ktorý si vysníval. Nadarmo: zradí ho i vycibrená Rózika, opúšťa a volí panský život falše, pretvárky a vypočítavosti. V ťažkej chvíli žiarlivá žena sotí Szakhmáryho do kruhu hýriacich kamarátov. Ocitol sa v závoze, nenašiel východisko. Alebo skorej jediné, akým zavŕšiť tragédiu svojho života: oheň a smrť. Zoltán Szakhmáry podpálil kaštieľ a zastrelil sa. Ale bolo by nesprávne myslieť si, že je to pochmúrna kniha. Nie, je to iba rámec, v ktorom autor uplatnil rozličné prvky svojej tvorivej schopnosti. Tak napríklad zhrnul v ňom toľko anekdot a povrávok ako ani v jednom svojom románe; vydali by hotovú národopisnú zbierku. U Móricza však nejde pritom o samoúčelnosť. Sú mu blkotajúcim svetelným zdrojom, v ktorom tým väčšmi vyniká čierna tma. Pritom všetky postavy, scény, príhody v jeho románe žijú a na pestrom pozadí tvoria mohutný celok, ktorý dlho po prečítaní doznieva čitateľom v duši.... celý text