Túžba na lagúne podobné

V SLOVENSKEJ PREKLADOVEJ LITERATÚRE posledných rokov je pomerne čestne zastúpená aj talianska moderná poézia. Vyšiel u nás v rozsiahlom výbere Giuseppe Ungaretti a po ňom laureát Nobelovej ceny Salvatore Quasimodo. ktorý sa nám predstavil kompletne, celým svojím, síce neveľkým, ale výrazové plným básnickým dielom. Ak prirátame k tomu časopisecké ukážky z Eugenia Montaleho a Umberta Sabu, získal slovenský čitateľ aspoň letmý obraz toho najlepšieho, čo génius poézie za toto polstoročie na Apeninskom polostrove vytvoril. Všetci spomínaní básnici patrili aspoň v začiatkoch k takzvaným hermetikom, „nepriedušne" do seba uzavretým tvorcom. Pravda, v dobe svojho rastu a zrenia pozvoľna kruh uzavretosti prekračovali a vhúpali do otvoreného života, so všetkými jeho znakmi, protirečeniami a kontrastmi. Zostali však verní básnickému výrazu, erudícii, vytríbenému slovníku — na ktorom sa učila a pokračovala súbežná i ďalšia vlna tvorcov i generácií. Tento vplyv neobišiel ani Alfonsa Gattu. O dvadsať rokov mladší od Ungarettiho a o osem od Quasimoda — nepatril do ich skupiny. Bol iba akýmsi duchovným prívržencom ich smeru, vyznávačom dedičstva, ktoré po Pascolim a Cardarellim zveľadili a pokračovateľom na ceste výdobytkov talianskej lyriky. Osvojil si ich vklad, ale kráčal takmer od začiatku samostatne. Občianskym vyznaním, zámermi a postojom zaradil sa priamo na opačný koniec hermetizmu — stal sa básnikom zaujatým za vec pokroku, angažovaným. Pritom jeho vývoj neprebiehal zďaleka priamočiaro — na niektorých jeho básňach badať dokonca aj vplyv surrealizmu. Alfonso Gatto sa narodil r. 1909 v kalabrijskom Salerne v chudobnej rodine námorníkov a prístavných robotníkov. Pocítil na sebe tvrdý život proletariátu, skúsil rozličné zamestnania, fyzickú prácu. Odmlada začal písať o tom, čo poznal a videl; vyjadroval sa nielen v básňach, ale aj kriticky v článkoch, polemikách; zúčastnil sa v politickom živote na ľavom krídle zaostalého talianskeho Juhu. Stal sa spisovateľom a zanieteným novinárom. Horúce pero vyrazila mu iba smrť v roku 1968. (Nieje bez zaujímavosti, že dvaja veľkí priatelia a spolupracovníci — prozaik Elio Vitto-rini a básnik Alfonso Gatto— umreli takmer súčasne, po veľmi krátkom odstupe!) V priebehu štyroch desiatok rokov vydal Gatto rad kníh: básnické zbierky, úvahy, články. Ešte za autorovho života začal vydávať nakladateľ Mondadori jeho Zobrané básnické dielo, ktoré si Gatto rozvrhol do šiestich zväzkov. Až na jeden zväzok všetky vyšli a tvoria podklad nášho výberu. Celkove v Gattovej poézii možno badal tri hlavné inspiračné oblasti, v ktorých sa pohyboval a nástojčivo sa k nim vracal: taliansky Juh — Sicília, Lukánia, Kampánia — ich prostota a prírodné čaro, kontrastujúce so zaostalosťou; Sever — Lombardia stredisko odboja proti fašizmu a okupantom v dňoch obetí, preliatej krvi, ale i hrdinstva; Rím a Benátky „podzemná bazilika" a „blankytná lagúna", videné cez prizmu nostalgie, pominuteľnú ľúbosť a sciroccom zrážaný vzlet albatrosov. Tieto inšpiračné zdroje sme sa snažili zachytiť aj v našom výbere, ktorého jednotlivé oddiely sú nakoľko možno ucelené, ale priedušné a tematicky občas z jedného do druhého presakujúce. V jednom zo svojich vyznaní Gatto hovorí: „Môžem povedať, že som sa stal spisovateľom, vlastne básnikom najmä preto, lebo som vždy vnímal okolo seba druhých, chápal iný svet, iné miesta, obdobia..." V chápaní tejto devízy, dialektickej súvislosti, formoval ho jeho pôvod, tvrdé skúšky života, intelekt. „Všetko, čím som trpel, dal som zakúsiť aj svojim súčasníkom, svojim čitateľom a na druhej strane všetky ich útrapy som i ja pociťoval." Sotva môže niečo výstižnejšie charakterizovať Galtov prístup k tvorbe i jeho poslanie ako básnika. Štefan Žáry... celý text