Z vlčích dní podobné

Medzi prvými slovenskými prózami reagujúcimi na Slovenské národné povstanie a boje pri prechode frontu zjavila sa roku 1947 pozoruhodná zbierka próz výstižného názvu: Z vlčích dní. Jej autor Ján Bodenek, známy už vtedy románmi Zapá1ené srdce a Ivkova biela mať, účastník a priamy svedok pohnutých udalostí, vyrozprával svoje zjatrené, bolestné dojmy, ba vykúpil sa z nich svojimi prózami. A tak v povstaleckých príbehoch spodobil zároveň svoje vlastné pochopenie udalostí, svoju vlastnú životnú filozofiu, vytváranú v zvíchrenom ovzduší vojny. Očakávanie smrti, neľútostný boj, nenávisť a zloba, sebaobetavosť, odhodlanie, statočnosť boli mocnými regulátormi ľudského konania a odhaľovali človekovo vnútro. Ján Bodenek to nielen všetko spoluprežíval, ale predovšetkým umelecky pretavoval, zvažoval, vyberal. Preto od reportážneho záznamu o partizánskom prepade nemeckých žandárov na Vrútkach na samom začiatku Povstania prechádza k prekresľovaniu vnútorných, intímnejších zážitkov. Odprevádza na smrť zajatých bojovníkov. Iba jednému podarí sa utiecť, lebo nerezignoval, neoslabol vo svojej nenávisti proti Nemcom. Celá táto poviedka i nasledujúca, v ktorej sa hovorí o priznaní Nemcov k masovej vražde, pôsobia ako vyvrelina, neuhladené ani literárne ani významovo, ale tým dnes pre rás cennejšia. K osobitosti Jána Bodenka patrí tiež istá štylizácia i keď v základe reálnych, všeobecnou skúsenosťou preverených zážitkov, aby tak ostrejšie vynikla ich skrytá charakteristika. Morbidné scény v jaskyni, v ktorej sa schovávajú nemeckí dôstojníci už po prechode frontu, sú umeleckými prostriedkami zvýraznenou pravdou o šialenstve a protiživotnej abnormalite dôsledného fašizmu. V tomto smere treba chápať aj zavŕšenie Bodenkovej zbierky próz Z vlčích dní. Končí ju stretnutím živého človeka s vojnovými mŕtvymi kdesi v pomyselnom nadzemskom svete. Krajinami sa prehnala vojna, zanechala po sebe smrť, nenávisť, zbesilosť — a predsa živý človek nechce ostať v pokojnom a vyrovnanom svete mŕtvych a chce sa vrátiť na svoje Slovensko. Taký je totiž zákon života. Taký je aj ľudský a osobnostný odkaz Jána Bodenka: zvlčilosť minulosti, zloba spoločnosti musí podľahnúť novému životu. A preto sa živý človek vracia na zem, aby sa nového života zúčastnil, aby nový život uskutočnil. Bodenkove novely dostávajú odstupom času teda hlbší význam, ktorý nebolo možno pochopiť pri povrchnom, schematickom skúmaní jeho próz. Dnes prinášajú nám neskreslené osobnostné stanovisko k udalostiam, ktoré naša ostatná próza zobrazuje neustále hlbšie a širšie.... celý text