Ako písať o dejinách přehled

05.07.2020

Kniha z pera Paula Veyna má na tomto portáli 77 %, čo ma celkom udivuje vzhľadom k tomu, koľko podnetov v nej môže historik rozkľúčovať. Povedzme si narovinu - nečíta sa najľahšie. Veynova miestami až strojopisnosť a vrstvenie pojmov vedia niekedy zamotať hlavu, človek skrátka musí preniknúť do jeho štýlu, aby sa dopracoval k autorovým myšlienkam. Ja osobne si netrúfam povedať, ako inak možno napísať knihu o dejinách, ich filozofii, povahe, konštruovaní a možnom zmysle (?). V tomto ohľade ma percentá prekvapujú... v čom ma ale neprekvapujú, je určitá povrchnosť v preklade, ktorá ma nesmierne rozčuľovala. Autor je pôvodným povolaním historik staroveku, preto často exemplifikuje na základe antických historických osobností a používa niekedy francúzske podoby mien a názvov. Ale v prostredí Čiech a Slovenska žiaden César nie je prípustný. Antogonos Gonatas bol taktiež vedľa, hoci tu išlo o jasný preklep. AJ niektoré odborné príručky z dejín staroveku autor uvádza vo francúzskom prevedení, hoci celosvetovo sú známe napr. pod latinským (Corpus inscriptionum latinarum ako Corpus des inscriptions latines). Tieto detaily mi trochu hnevali oči aj dušu... mnoho študentov histórie vyjadrovalo určitú skepsu z tejto knihy. Veyne svojou tézou o nevedeckosti histórie neobjavuje Ameriku (referencia k Haydenovi Whiteovi, Rolandovi Barthesovi, Jaquesovi Derridovi či Frankovi Ankersmitovi), ale zásadne sa rozchádza s postmodernistami v tom, že v podstate postuluje návrat k naratívnosti. Historický diskurz je síce konštruovaný a tzv. historický fakt je vysledovateľnou mentálnou konštrukciou historika, ale to zase neznamená odmietnuť históriu ako úplne zbytočný celok. Veyne sa snaží akcentovať prednosť, vytŕčajúcu z tzv. metodologickej krízy - ak si priznávame obmedzený dosah našich epistemologických možností na poli poznávania minulosti pre subjektívne rozkročenie historika na pomedzí svojho predmetu štúdia a jeho spätosti s žitou dobou (teda historickým obdobím, v ktorom žije), ak uznávame esenciálnu diverzitu medzi sublunárnym (pardon, čriepok z Aristotela, s ktorým autor aktívne operuje) svetom a kozmom opisovaným fyzikou či nebeskou mechanikou, akákoľvek snaha o kvalitné - hoci limitované - poznanie minulosti nás odkazuje na mozaiku naratívu, ktorej nemôžeme uniknúť. Dejiny boli, sú a budú príbehom - nie presným, ale (veľmi) pravdepodobným. Literárne konštruovaným a predsa obohacovateľným o nové pohľady na etablované témy. História je relatívna - to ale znamená vzťahujúca sa na človeka, na dokumenty, na vnímanie (napr. mentality, tenporality - vykrádam tu síce hnutie Annales, ktoré Veyne kritizuje za nadmernú snahu o zvedečtenie histórie, ale poukazuje to na význam ľudského faktora, ktorý dejiny tvorí a súčasne recipuje), na našu všeobecnú schopnosť poznávania a vyvodzovania logických záverov z limitovaného počtu úlomkov, ktoré sa nedajú celostne uchopiť prednastavenými metódami s jednoznačne overiteľnými výsledkami... Záverom: kniha je inak skvelá, ak má historik či čitateľ chuť sa zamyslieť nad svojím remeslom. Nie je však určená pre každého - niektoré state potrebujú viacnásobné prečítanie, o strávení nehovoriac.