Bedári. 5, Jean Valjean přehled

25.09.2023

(SPOILER) V tejto časti sa dozvieme niečo o parížskych stokách. Pri takých autoroch ako je Hugo si človek uvedomuje, že hoci už tento náš svet nič nového nevymyslí, všetko bolo povedané, všetko bolo urobené, olovranty zjedené, čaj vypitý, môžeme ísť domov, zložiť klobúk pred slnkom, zatiahnuť závesy, zavrieť svoje kobky, zatĺcť posledný klinec, odovzdať sa červom, nechať zhynúť poslednú burinu, vstúpiť do Danteho pekla, ktoré nás ničím neprekvapí, je tu stále Foucaultova mriežka, pravidlá, stopy, zákony, šablóna, zásady, jedným slovom: forma. Rozmýšľam, či je dnes ešte žijúci spisovateľ, ktorý uvažuje nad formou. Vymyslieť formu, vytvoriť si vlastné pravidlá, držať sa svojich zásad v každej napísanej vete, to si vyžaduje zrenie, trpezlivosť, sebadisciplínu, čas. Úctu k vlastnému času. A to dnes temer nikto umení nemá, resp. neprejavuje to, naopak, dnešné výsledky umenia sa prejavujú presne tak, ako majú: narýchlo vytvorené a kričia nedostatkom stráveného času nad dielom. Dnes je bestsellerom kniha, ktorej sa autor venuje najmenej času. Čím menej času písania, tým väčší bestseller. Aj kedysi takéto bestsellery boli, to určite. Technické možnosti však nedovoľovali, aby sa šírili takéto bestsellery ako potkany stokami, zamorovali myseľ konzumenta, otupovali ho, a kvalitnému čítaniu sa tak vyhol. Keď vidím hodnotenia niektorých "najviac predávaných" kníh, tak mám niekedy chuť pribiť si ten posledný klinec do kobky. Nebaví ma žiť v tejto dobe. Absolútne ma to nebaví. Ale... kmára ma predstavivosť, čo by taký velikán ako Hugo povedal na to ďalšie storočie, do ktorého asi najskôr vkladal veľa nádejí, že sa človek vycentruje a pozbiera zvyšky svojej ľudskosti. Ehm.
Pozor, ide spoiler. Na Bedároch je super to, že je to azda jediný príbeh, ktorý končí dobre!!! Bolo mi smutno za Gavroškom, isteže, ale celý čas som sa bála, čo bude s Mariom a Cosette, pretože som už prečítala hádam všetky jeho knihy a každá prináša traumatický zážitok z odporného hovada menom Phoebus, a dobrého, no nešťastného Gilliatta či Gwynplainea. Dočkala som sa aj dobrého konca nielen pre Jeana Valjeana, ktorý je totálnym protipólom grófa Montechrista. Podobne nespravodlivý osud, no rozdielnosť v ich rozhodnutí, ako disponovať so slobodou po opustení väzenia, je neskutočná, až mám pocit, že bola cielená (?), netuším časové obdobia autorov a či sa poznali. John Ruskin však povedal: "Najväčšou odplatou za našu námahu nie je to, čo sme za ňu dostali, ale to, čím sme sa vďaka nej stali."
A nezabúdajme na slová sv. Augustína: "Sme tým, čo milujeme." Záver Jeana Valjeana dopadol presne tak, ako mal.

"Byť ľudským, veľkodušným, vznešeným, to nebolo Javertovým ideálom; jeho ideálom bolo byť bezúhonným."

06.05.2023

Na to,že kniha má už 114 rokov je stále moderná,citlivá aj sa dobre číta /len dlhé opisy treba preskočiť /.Tak akosi čitateľa povznáša,upokojuje a teda teší - že aj taký môže byť svet,