Bídníci I. přehled

13.08.2023

Díky bohú, že jestvujú takí spisovatelia ako Victor Hugo! Bedári sú v podstate posledné jeho knižné zákusky, ktoré nejem, ale žeriem, až mi vlasy belejú ako pánovi Madeleinovi. Ehm. Typický Hugo, typická vysokokalorická hugovština v celej svojej kráse. Podotýkam, že len tento nešťastník spolu s Umbertom Ecom sú tí autori, ktorých keď čítam, z neznámych dôvodov prepadnem potrebe nosiť si ich knihu všade, kam idem (okrem WC). Je to hugotitída, z ktorej predkladám aspoň zopár perličiek od tohto francúzskeho titana:

Predsudky, to sú zlodeji; neresti, to sú vrahovia.

Dbajte na to, ako sa obraciate na mŕtvych. Nemyslite na to, čo zhnije. Prizrite sa lepšie. Uvidíte živý jas svojho milovaného mŕtveho v hĺbke nebies.

Sú ľudia, ktorí pracujú pri dobývaní zlata; on pracoval pri dobývaní súcitu. Všeobecná bieda bola jeho baňa.

Francúzska revolúcia je posvätenie ľudstva.

"Cestovať, to je ustavične sa rodiť a umierať. Možno, že v najnejasnejšej oblasti svojho ducha porovnával tieto menlivé obzory s ľudským životom. Všetko v živote nám neustále uniká. Zatmenia a vyjasnenia sa striedajú: po oslnení chmúrava; človek sa díva, ponáhľa sa, vystiera ruky, aby zachytil to, čo uniká; každá udalosť je zákruta cesty a zrazu staroba. Akoby sme pocítili náraz, všetko je čierne, rozoznávame tmavú bránu, temný kôň života, ktorý nás ťahal, zastane a uvidíme, že ktosi zahalený a neznámy ho vypriaha v tmách."

A hoci je osud Fantine vyoperovaný nevymysleným chirurgom alá Victorom Hugom, v mojom srdci navždy zostáva najsilnejšia pasáž prvého stretnutia malého Gwynplainea s obesencom a záver románu Dělníci plný srdcervúcej, ohnivej, zanietenej, vášnivej, titanskej, šialenej, búrlivej, nepokojnej, balvanskej, prudkej, posadnutej... žeravej chladnokrvnosti Victora Huga. Victor Hugo je skutočná podoba paradoxu, v ktorom sa schováva pravda!

17.02.2018

Slzy, strach, bušící srdce, láska, nenávist, svědomí...
Žádnými slovy nelze dokonale vystihnout, jaký zážitek to je. Četlo se to občas skoro samo, jindy jsem nad jednou kapitolou strávila několik večerů. Občas jsem měla pocit, že mi prostě Hugo touží dokázat, kolik má v hlavě faktů a vědomostí. Když ale pominu tuto drobnou chybku, jsem okouzlena, unesena, oloupena. Po dlouhé době se nějakému autorovi podařilo oslovit mě natolik, že jsem některé postavy nenáviděla, pro jiné jsem plakala. I teď, zpětně, stále cítím Valjeanův smutek nad ztrátou jediné dcery.
Já chápu, že je to dlouhá kniha, proboha čtrnáct set stran! Šílenost. Ale žádná zkrácená verze, žádný pitomý muzikál, film, nebo jakékoliv jiné okleštěné zpracování vám nenabídne tolik života, tolik emocí a tolik bolesti jako toto velké dílo.