Tisíc měst přehled

20.01.2017

Nie každému môže sadnúť Harryho štýl. Píše presne ako z knížky pre spisovateľov - dodržuje kapitolové rozsahy v počtu tridsiatich strán a ide podľa zaužívanej šablóny (rozprávanie cez jedného hrdinu, kniha musí mať rozsah presne 400 strán,...). V tretej časti sa znovu vraciame k Abivardovi a jeho légii, pretože Sharbaraz, nech jeho Veličenstvo zhnije v stoke mesta Mashiz a dlho vládne prítomným kanálovým krysám, žabám a hmyzu, dal Abivardovi vyššiu moc (blá, blá, blá). Text je väčšinou vystavený radiačnému žiareniu "vaty", pretože autor vysvetľuje stále dookola to, čo čitateľ už dávno vie - jednotlivé časti by mohli pracovať samostatne bez toho, aby čitateľ poznal predchádzajúce časti. Štyri hviezdičky som dal aj preto, pretože autor dal väčší priestor (no väčší je zlé slovo, celá kniha je o tom) bojom jednotlivých armád Makuranu a Videssosu. Konečne(!), konečne som sa dočkal väčšej strategickej časti, kedy sa armáda neskladá len z jazdy a nerúbe do seba bez väčšej taktiky. V jedej časti textu to autor aj sám napísal: "dvě velké skupiny mužů do sebe mlátili navzájem a čekaly, kdo vydrží déle." Konečne autor (a koniec koncov aj Abivard s Maniakesom) zašiel do hĺbky a začal používať aj pechotu a taktické obchvaty a manévre. Boje si človek viac užil. Od začiatku do konca (do konca štvrtej knihy) som držal palce Maniakesovi, nech toho samochválneho Velekráľa a jeho poskoka pribije k milníku, snáď sa dočkám v poslednej štvrtej časti. A Tsikasa ani nekomentujem - ten to má v hlavepomýleného viac než režisér Uwe Boll, ktorý sa snaží urobiť z hier filmové, Áčkové a celovečerné trháky, na ktoré sa bude spomínať minimálne dve generácie.

Musím tu dať prirovnanie z knihy, ktoré v súčastnosti vyznie lepšie ako vtip o violistoch: "Cvrčci cvrkali a připomínali hráče na violu, kteří neznají noty ani stupnice a mají na nástroji jen jednu strunu."