Čtyři eseje o svobodě přehled

09.02.2017

Vynikajúce dielo popretkávané bystrými postrehmi. Berlin pri otázke slobody najprv zdôrazňuje, že človeku je vlastná schopnosť rozhodovať sa. Tá nie je absolútna, je mnohorako ovplyvnená, nie však kauzálne determinovaná. Autor si uvedomoval, že problém „slobodnej vôle“ nemožno definitívne vyriešiť. Zároveň však považoval za dôležité reagovať na deterministické stanoviská, ktoré popierajú to, že človek sa môže slobodne rozhodovať. Argumentoval, že zastávanie determinizmu je nezlučiteľné a nekonzistentné s našim bežným morálnym jazykom o ľudskom konaní a s prevzatím osobnej zodpovednosti za naše rozhodnutia. Navyše podporuje pasivitu a falošné ospravedlňovanie vlastných činov. Na druhej strane si uvedomoval, že „máme veľké množstvo empirických dokladov pre názor, že medze slobodnej voľby sú omnoho tesnejšie než si mnohí v minulosti mysleli.“ Sloboda je však základnou charakteristikou človeka, ten je schopný „voľby ponímanej ako o sebe nedeterminovanej predchádzajúcimi podmienkami, minimálne nie úplne determinovanej" a preto mu pričítame zodpovednosť za jeho jednanie.

Berlin hovorí, že sloboda primárne znamená voľnosť, absenciu donucovania a možnosť voľby. Ide dnes o azda najbežnejšie modely slobody, no v dejinách myslenia tomu tak nebolo a mnohí chápali slobodu "pozitívne" ako vládu nad sebou samým, či už vo forme sebarealizácie či odpútania sa od svojich túžob... Berlin tvrdí, že je lepšie sa držať základného významu slobody a argumentuje, že spájanie slobody s poznaním a s rôznymi hodnotami a cieľmi ako sociálna rovnosť, rozumné jednanie, nielen zväčšuje v diskurze už aj tak značnú myšlienkovú nejasnosť, ale stojí nezriedka v zárodku zneužitia slobody. Autor sa staval proti tomuto pokušeniu si v mene nejakej vyššej idey uzurpovať právo rozhodovať o živote ostatných, pričom poukazoval na to, že okrem zjavného zneužívania moci, človek stráca v takomto myslení povedomie o zodpovednosti za svoje konanie, pretože si ho myšlienkovo ospravedlnil.

Berlinov prístup je pochopiteľný najmä v kontexte vymedzenia sa voči rôznym neoprávneným násilným zásahom. Čo však bude náplňou tejto prázdnej slobody tam, kde už niet hlavného nepriateľa slobody, tam, kde sú deklarované a hoci nedokonalo a neúplne, no viac menej dodržiavané tzv. občianske práva a slobody, ako v našich krajinách?

Uznanie hodnoty samotnej slobody ako voľnosti nemôže predstavovať dostatočnú záruku pre rešpektovanie slobody druhých, Berlin však zdôraznil, že je potrebnou podmienkou pre vzdanie sa neoprávnených zásahov voči iným. Domnievam sa však, že ani negatívne ani pozitívne koncepty slobody nepostačujú pre vysvetlenie ľudskej skúsenosti so slobodou. Zdôrazňujúc niektoré jej roviny zároveň opomínajú rovinu spoločenskú a vzťahovú. V nich sa ukazuje, že človek je zároveň tvor nezávislý i závislý od iných. Tí ho síce mnohorako obmedzujú, (a riziko donútenia nemizne), ale na druhej strane ho „pripravujú k slobode“, pri ľuďoch sa učí slobode. Zároveň mu aj pomáhajú v zachovaní si tej "negatívnej" slobody.

Domnievam sa, že filozofia, ktorá v druhom nevidí primárne prekážku či hrozbu mojej slobody dokáže lepšie vystihnúť napätie slobody v horizonte, ktorý presahuje rovinu skúmania konceptov slobody založených na individualistickom chápaní človeka. Etická nemožnosť siahnuť na slobodu druhého nie je podľa Lévinasa len právnou či "morálnou" normou, ale vyvstáva už vo vzťahu človeka s iným človekom. Na rozdiel od vonkajšieho obmedzenia druhými zdôrazňuje dôležitosť sproblematizovania vlastnej slobody a vzdanie sa vlastnej svojvôle pred tvárou druhého. Ak otočíme hľadisko, som to v prvom rade ja a moja sloboda, ktorá môže predstavovať nebezpečenstvo pre druhých. Alebo ju naopak chrániť. Pretože to, ako so slobodou naložia iní, už nezávisí odo mňa.