Drama nadaného dítěte aneb Hledání pravého já přehled

17.03.2021

Skvela kniha. Určite otvara oci a mala by byt povinným čítaním vedomých rodicov.

09.05.2019

Neteší ma, že musím zrážať hodnotenie knihe, ktorá si získala obľubu nemalého množstva čitateľov. Súčasne som rád, že som našiel odvahu a môžem upozorniť na nedostatky knihy (autorky), čím sa snáď nenápadne votriem do stanoviska tým, ktorí sa na knihu ešte len chystajú, alebo tým, ktorí po prečítaní môjho komentára to svoje "hermetické" pozmenia.

Svoj pregnantný komentár z dôvodu väčšej prehľadnosti rozdelím na 2 línie:
1. Psychoanalýza a jej definovanie integrity a slobody
2. Význam detstva v živote človeka


(1) Asi aj laik pomerne rýchlo pochopí, že psychoanalýza znamená často krát "extrémnu" formu interpretácie najhlbších zákutí ľudskej psyché, ktoré svojím ozrejmením vedú človeka k celostnejšiemu JA (populárny termín "integrita"). Vychádza z hypotézy, že podmienkou vnútornej harmónie je vyrovnanosť s obdobím detstva, ktoré vzhľadom na infantilnú amnéziu ostáva predmetom nevedomia, a od ktorého má kľúčik len špecializovaný terapeut. Terapeut, ktorý si zvolí psychodynamicky orientovaný prístup sa uberá po obskúrnej a nebezpečnej ceste smerom k zúfalému človeku, ktorý mu priebežne s dôverou otvára svoje trináste komnaty. Vzťah, ktorý definuje bipolarita zúfalstva a nádeje vytvára u pacienta vysokú sugestibilitu smerom k terapeutovy, ktorý navyše ponúka možnosť "hodiť to na detstvo". Človek, nie je podstatné, či terapeut alebo ktokoľvek iný, má tendenciu vyhľadávať kauzality a korelácie medzi informáciami a pomerne rýchlo vytvárať závery. Je to prirodzená súčasť nášho vedomia, ktoré tak prostredníctvom pozornosti analyzuje okolie, aby vyhodnotilo možné riziká. Chorobným sa tento proces stáva, keď človek prestane tento systém kriticky reflektovať a uverí v pravdivosť svojich záverov, vtedy stráca kontakt s realitou a stáva sa psychotickým. Psychoanalýza sa pomerne neobratne s týmto prístupom zahráva, keď sa snaží vyhľadávať "hĺbky v plytčinách" a ponúknuť význam, ktorý nám ostával skrytý. Pomerne rýchlo začne pacient súhlasne prikyvovať na "presvedčivé" interpretácie skúseného odborníka, ktoré akoby v pravý čas vyvolali spomienky na citový hyenizmus, zneužitia (fyzické, sexuálne) a mnohé "závažné" chyby vágnej výchovy nemilujúcich rodičov. (2) Omyl psychodynamického redukcionizmu, ktorý hovorí o fatálnom určení ranného vývinu človeka neprivádza k slobode, naopak, fixuje ho na minulosť s tým, že je preňho nevyhnutné "poznať samého seba", spoznať to bezbranné a subtílne dieťa, na ktorom dvaja ľudia, ktorí "nemajú pozametané pred vlastným prahom" niečo spáchali. Tu nie je priestor na argumenty výchovy, že je školou priamou a nezvratnou, že sa žiaden rodič rodičom nerodí, že čelí existenčnému tlaku, ktorý ho obmedzuje v realizácii ideálnej výchovy. Človek ustrne, v horšom prípade priamo alebo nepriamo začína "nedostatky" blízkym vyčítať. "Môj citový chlad je dôsledkom Vášho nezáujmu a absencie bezpodmienečného prijatia, ktoré som podľa tejto knižky potreboval cítiť! Prečo sa teda tomu tak čudujete?" Takto človek pozabúda na úžasné slová Michela Foucalta: Stať sa iným! Cesta psychoanalýzy spočíva v tom, že musíte prijať pozadie svojej depresie či úzkosti. Toto pozadie Vás odkazuje do detskej traumy. Je nevyhnutné ju emocionálne spracovať a tak napredovať. Skôr ako napredovanie, by sme mohli hovoriť o retrospektivite, involúcií. Viktor Frankl vyslovil na adresu psychoanalýzy kritiku, že človeku upiera slobodu, pretože ho robí takým zaneprázdneným detstvom, že nemá čas reagovať na existenčnú prázdnotu (vákuum). Psychoanalýza nepriamo predkladá akýsi ideál výchovy a rodičovstva, ktorý avšak nevyhnutne ostáva iba teoretickým. Tento ideál sa mi zdá kontraproduktívny, pretože oberá mladých ľudí o záujem rodinného života.

Záverom dodávam, že by som len nerád zažil v Európe podobnú blamáž, ako bola tá, ktorá otriasla v minulom storočí verejnosťou v USA. Jurisdikcia registrovala tisíce žalôb dospelých detí na svoji rodičov za sexuálne a fyzické zneužívanie, ktoré im vyvstalo v spomienkach po absolvovaní psychoanalytických terapií. (E. Aronson, Chyby se staly, ale né mou vinou).