Han z Islandu přehled

22.06.2024

(SPOILER) Keby Victor Hugo napísal: "Dobrý deň, som Victor Hugo a rád píšem básne, na to používam indigo a len vtedy mi je krásne!", som z jeho výkonu rovnako nadšená ako po prečítaní ktoréhokoľvek románu od neho. Toto dielko vydal v 21 rokoch, je to záver mojej románovej púte so spisovateľom a je zvláštne, že až teraz sa mi dostala do rúk kniha, v ktorej je zaznamenaný jeho životopis. Asi to tak malo byť.

!!!Spoiler!!! na jeho romány, prosím nečítať ďalej, ak si chcete užiť jeho romány. S autorom som sa dostala do kontaktu ako dieťa, keď som videla v rozprávkovej forme Zvoníka a bolo mi ho ľúto, bolo ťažké pre mňa vidieť, ako ho ľudia nenávidia za to, ako vyzerá a žije v osamelosti. Esmeralde som bola vďačná, ako len decko môže byť vďačné za prejavený súcit. Desilo ma nie samotné ukrižovanie Ježiša Krista, ale ako sa správalo okolie. Čo som mala jedenásť? Desili ma ľudia, čo v nich bolo. Koľko radosti z bolesti jediného človeka. Hromadné ľudské zlo, ktoré účastník prehliada a tvári sa, že jeho sa to netýka, to je čosi také ohavné, že vlastne nič ohavnejšie v človeku nepoznám. A taký je zbojník Han, inteligentný, zlý a pomstychtivý (čosi ako hitler žijúci v lese na vlastnú päsť). Kapitolka sotva na dvoch stránkach, kde sa porovnáva zlo Hana a zlo starého Schumackera v ich dialógoch, postavička Bentosa Spiagudryho, tak to je umelecká iskierka "hugovštiny", ktorou začína dlhá púť Victora Huga na ceste súcitu, svedomia, na ceste plnej balvanov a výberu tých kamienkových slov, pretože jeho jazykový štýl je viac o slovách ako o myšlienkach; správne to povedal v závere o ňom jeden z ďalších spisovateľov (samozrejme, že je aj o myšlienkach, no autor chcel poukázať výrokom na Hugovu schopnosť vyberať a skladať slová doslova ako pán Boh). Nuž, a prečo by mal spisovateľ rozmýšľať za čitateľa?! Nech čitateľ sám uvažuje nad tým, čo vraví Han, Phoebus, Quasimodo, Gwynplaine, Jean Valjean, Ursus, Dea, Esmeralda, Cosette, azda len Gilliatt je ten, ktorý celým románom viac koná, než rozpráva, aby napokon dokonal v najtragickejšej chvíli, akú som čítala v beletrii. Teraz, keď už poznám život autora a že jedna z jeho dcér sa utopila s manželom, kým druhá zošalela z lásky k mužovi, už naplno chápem, prečo je Gilliattov koniec jeden z najneočakávanejších, najsmutnejších a najbolestnejších predstáv, ktoré budem mať navždy pred očami, z ktorého mi aj teraz vädne srdce tak pomaly, ako sa pomaly dvíhala hladina vody, aby navždy schovala Gilliattove oči nenaplnenej lásky k dievčaťu, ktoré sa mu na obzore vzďaľuje s jej milým - už asi rozumiem, prečo to tak končí. Hugo je neuveriteľne talentovaným spisovateľom, ktorý aj vlastnú bolesť dokázal podať do "vymysleného" príbehu s takou intenzitou a obrazotvornosťou, že to sa nedá ani logicky pochopiť, iba prijať srdcom to, čo píše. Victor Hugo je však viac - bol aj silnou osobnosťou, pomáhal mnohým ľuďom za života, v jeho dome večerali chudobné deti, pomáhal vyhnancom a ďalším a vlastne ma to vôbec neprekvapuje, keďže celá jeho osobnosť je rozložená v jeho románoch. A je mi smutno, že sa nenašiel jediný slovenský básnik, ktorý by preložil viac z jeho básní, ktorých mal vraj požehnane... Je iba Satyr. Zrejme je náročné z franc. prekladať:( Teraz ma čakajú už iba jeho drámy, ktoré po kritike prestal písať okolo tridsiatky. Chrám Matky Božej v Paríži publikoval ako 28 ročný. Bedárov písal vo svojich štyridsiatych rokov. Človeka, ktorý sa smeje napísal po 60tke, rovnako aj Robotníci mora. Po románovej púti sa vrátim ešte raz iba k jedinej knihe od neho a to je Človek, ktorý sa smeje. Od ostatných románov sa líši tým, že hoci sú tam v krátkosti spísané drobné ľudské zlá a zlo "vyššej spoločnosti", veľmi sa mi v tej knihe páči zomknutie sa troch opustených duší s vlastnými hendikepmi, tá krásna oddanosť a láska medzi nimi v takej špinavej anglickej bezútešnej spoločnosti, ktorá generovala "chudobných", že ani smutný záver ma netrápi. Všetky romány sú však prekrásne, žila som nimi dlhé roky, sú v nich nezabudnuteľné postavy, prinášajú radosť aj sklamanie, ako ho prináša aj sám život. Sladká naivita je ozaj krehká a ťažko udržateľná, boj s bohmi, prírodou a spoločnosťou je náročný celoživotný údel každého človeka, ako píše v závere Hugo. A človek sa musí naučiť aj prehrávať, ak nechce zomrieť. Alebo ešte horšie: prísť o ľudskú dôstojnosť.

19.10.2020

Čekal jsem trošičku drsnější čtivo na to, že román je řazen do frenetické a gotické literatury. Závěr knihy je abych řekl zbytečně "happy endový".