Hodina duchů. Praxe nevzdělanosti: Polemický spis přehled

28.01.2021

Po zhruba ročnej odmlke, som sa opäť dostal ku knihe Konrada Paula Liessmanna, síce z roku 2015, ale to knihe nič neodoberá na jej aktuálnosti a sviežosti. Je to ďalšia perfektná kniha týkajúca problému inflácie humanitárnych učebných odborov či degradácie univerzít. Ak niečo Liessmannovi nechýba, tak je to schopnosť fundovane uchopiť problém, mimoriadne šťavnato kritizovať nezmyselný balast a ako umne vyzdvihnúť to podstatné a taktiež, predostrieť do zásadné a pritom jednoduché. Už v úvode, začína Liessmann so svoju kritikou PISA testov. Spochybňuje jednak ich metodiku či funkčnosť výsledkov ale aj ich hlbší koncept. Považuje ich za nástroj „politiky vzdelávania, ktorá o vzdelaní už premýšľať nechce, ale chce byť zásobovaná číslami – nech už znamenajú čokoľvek“. V ďalšej časti sa už zaoberá nevšedným fenoménom „expertov na vzdelanie“, ktorí majú tak ďaleko k vzdelávaniu, ako my na mesiac, pričom vždy majú naporúdzi zásobáreň zvláštnych štatistických ukazovateľov či neurologických výskumov a ktorí sa snažia premeniť základ súčasnej vzdelanosti na popol s ľúbenými heslami neoroussoistov o neporušenej a čistej zásobárni talentu, nadania či záujmu v každom jednotlivcovi. Samozrejme, ich slovník má byť podľa Liessmanna, plný pochopenia pre ekonomizáciu vzdelania. Za najväčší paradox považuje protismerné pnutie „novej pedagogiky“, ktorá požaduje zvonku, všetky rozdiely vyrovnávať, teda stop akejkoľvek diskriminácií, na druhej strane chce pracovať s čoraz väčšou individualizáciou a diferenciáciou. Liessmann si kriticky všíma, že všade tam, kde sa hovorí o funkčnom analfabetisme je nevyhnutné posilňovanie nových trendov, ktoré práve tak viedli k jeho vzniku. Liessmann ďalej tvrdí, že bez toho aby si to verejnosť všimla, pod modernými heslami došlo k rozkolu medzi stáročnými zásadami vzdelania a súčasnými nárokmi na vzdelanie. Podtrhuje, že práve tlak na kompetencie a skills, nepochádzajú z pedagogiky, ale z ekonómie čo vedie k zásadnej zmene cieľov vzdelávania. Autor kritizuje pasivitu pedagogického zboru a jeho kapitulačný prístup k týmto, zjavne zhubným trendom. Vzdelanie podľa Liessmanna, možno charakterizovať na podklade stáročnej tradície, ako proces humanizácie človeka prostredníctvom vzdelávania. Súčasné naháňanie kompetencií žiakov či študentov očastoval ako snahu vzdelávania, aby jeho disponenti neboli k ničomu príslušný, k mnohému schopní a ku všetkému ochotní. Liessmann podrobil svojej kritike aj trend rušenia odborovosti vzdelávania do určitých blokov, či projektov. Mieni, že hoci je odbor len umelý vzdelávací konštrukt je jednotiaci vo svojich cieľoch či metódach, ktorých osvojenie je nevyhnutné pre správne pochopenie danej látky. Sám sa pýta ako nám z metodologického hľadiska pomôže spojenie matematiky s chémiou či fyzikou resp. spojenie s inými predmetmi. Mieni: „je spoločné, že vynaliezajú nie len poetické či nedobrovoľne komické kombinácie, ale predovšetkým to, že konštruujú nové konglomeráty oborov, ktoré musia otvoriť dvierka i vráta ľubovoľnosti bez kritérií, bez metodologického zaistenia, bez obsahovej definície zamerania a cieľov a že ako vo vzdelávaní učiteľov, tak i v ich každodennej praxi musí napomáhať diletantizmus.“ Liessmann vo svojej knihe pokračuje v kritike internetovej siete, power pointu, infantilizácie školstva, nedostatku čitateľskej kultúry ale aj diktatúry falošnej usilovnosti. Ku každej téme autor pristupuje mimoriadne kriticky, pričom v závere knihy sa čiastočne odvolávala aj publikácií Nussbaum - Ne pro zisk, avšak v hĺbke myšlienok Liessmann túto publikáciu prekonáva, hoci možno na úkor čítavosti knihy. Kniha je však veľmi koncepčná a číta sa mimoriadne dobre, za pár hodín je po nej len vynikajúca spomienka a britké pozdvihnutie pozorovacích schopností v oblasti súčasnej praxe nevzdelanosti. Knihu možno len odporučiť.

21.08.2020

Výborná kniha, rozhodně nutno přečíst. Degradace humanitních oborů je skutečně do nebe volající. Technokratické vidění světa, potřeba vše zařadit do počitatelných kategorií. Autor zmiňuje novověké filozofy.
Zrovna Kant s Hegelem tezemi o nepoznatelnosti neempirické zkušenosti ovlivnili teorii poznání fatálním způsobem.