Homér a homérsky svet přehled

Homér a homérsky svet
Anton Vantuch

Publikácia označená ako prvá monografia o Homérovi z roku 1960, ma veľmi príjemne prekvapila. Napriek veku knihy, v ničom nezaostáva za poznatkovým fondom napr. Wolfganga Schadewaldta, a autor k danej téme pristupuje mimoriadne uváženým prístupom. Dielo nie je „kompilát“ v zmysle početných citácií oných, či tam tých názorov zahraničných či domácich odborníkov. Vantuch predkladá svoje rozumné postrehy veľmi nenútenou formou a sám tak svojim dielom prispieva k Homérskej otázke.
V prvej časti si Vantuch zobral na mušku svet ľudí a bohov, ktorí sa nám otvára z perspektívy Iliady a Odyssay. Následne popisuje, epické cykly a ich vzájomné vzťahy a to na základe textovej komparatistiky. Ďalej sa venuje obsahu eposu Iliady, jej vnútornému členeniu, vlastným chybám či vzájomným vzťahom jednotlivých častí. Obdobne približuje aj Odyssaiu. Obe diela približuje ako profesor, ktorý jednak zhutní celý obsah a taktiež poukáže na zaujímavosti, ktoré bežný čitateľ v tempe ľahko prehliadne. V piatej časti približuje svet potulných spevákov, poézie, ich fach a to, čo tvorilo obsah ich kumštu a to nie len z Grécka. Vantuch sa v tejto časti prichádza so záverom, že Homér si text minimálne v častiach zapisoval, hoci celá epika bola určená k prednesu.
Druhá časť sa venuje, histórií pred Homérom a to v celej oblasti, nie len v Grécku. Pri popise Tróje, sa čiastočne odvoláva aj na archeologické nálezy, ale tento faktografický prameň je v diele marginálny. V otázke Diktysa z Kréty, Vantuch navrhuje nové „prešetrenie“ odmietnutia tohto prameňa to nie len na podklade množstvo grécizmov v latinskom texte. Veľmi pôsobivo autor približuje, „aioldské nutnosti“ napr. pri tak obrovskej epike musel Homér disponovať obrovským katalógom mien a miest. Podľa niektorých bolo v Illiade použitých okolo 800 postáv. Homér si však pomáha, a niektoré mená replikuje, rovnako tak to platí aj pri názvoch miest. V ďalšej časti Vantuch tvrdí, že Odyseova geografia a to napriek pokusom, nie je geografiou v našom zmysle slova. V ďalšej kapitole, približuje svet starej Iliady. V tejto časti približuje v epose opísanú výzbroj, luky, rôzne typy štítov, mečov, brnenia či helmy. V následnej kapitole približuje rôzne, rozprávky, legendy, povesti, eposy, ktoré zdá sa v určitom zmysle napomáhali resp. boli predlohou k jednotlivým častiam Odyssay. Vantuch spomína Mahabharátu, Ramajámu, Budhov životopis, Kalidása, Altamyš, kráľa Gurpanzacha, no rozhodne aj Gilgameša. V týchto a ďalších príbehoch Vantuch identifikuje Fajákov ako Egypťanov, od ktorých poznáme „poviedku o stroskotancovi“, ktorá je podobná časti príbehu o Fajákoch. Aiolove mechy na vietor približuje ako kováčske mechy kráľovi Aiolovi, ktorého mesto má medené múry. Podľa autora je Odyssea kaleidoskopom rôznych predlôh, ktoré sú však pevne spojené v jeden ucelený epos s vlastnou štruktúrou, kompozíciou, vyvrcholením ako aj dejovou líniou. Pôvodom tohto epického prístupu mohol byť záujem obecenstva či básnika po „mýtoch vyspelých kultúr mestských a po divoch ich výroby“. Napríklad, na podklade porovnania Gilgameša a Odyssay možno pozorovať viaceré drobné, textové podobnosti, no samotný obsah, zameranie a najmä chápanie cesty a obsahu hlavného hrdinu je diametrálne odlišné. Ďalšia časť sa týka sociálnej štruktúry homérskeho sveta a to aj na prípade Patrokla, ktorý vystupuje ako cudzinec bez rodiny a minulosti, ktorý bez vzťahu s Achilleom nie je ničím a tragickým vystúpením z jeho tieňa sa stáva „sám sebou“.
Tretia časť knihy s názvom Homér a epické umenie v sebe približuje textové analýzy a napomáha nám nahliadnuť do techniky písania oboch eposov. Vantuch dáva do pozornosti všetky opisné časti, ktoré sú charakteristické vzruchom, pohybom a silou. Prirovnania sú živé ako napr. žerie surové mäso, vyrúti sa z húštiny a pod. Homér používa ohromnú rozmanitosť prírodnej scenérie. Jedno z mimoriadne pozoruhodných poznámok sa týka samotného hexametru v ktorom sú eposy písané. Vantuch uvádza, že „ako je známe, časomerný hexameter sa zakladá na striedaní dlhých a krátkych slabík. Prízvučná slabika je vždy dlhá, neprízvučná časť stopy obsahuje dve krátke slabiky alebo opäť jednu dlhú. V piate stope (alebo výnimočne v štvrtej)musí byť daktyl. Táto prozódia vylučuje všetky slová, ktoré obsahujú krátku slabiku medzi dvoma dlhými, a takých slov je v gréčtine pomerne veľa. Hexameter nie je vhodným metrom pre tento jazyk.“ Či už hexameter pochádza z Fenície, nie je rozhodujúce. Dve z najväčších literárnych diel ľudstva boli „vytvorené“ vo forme, ktorá k jazyku ich pôvodu „nepasuje“. Práve Homérove pasovanie, v podobe vytvárania nových epických slov, zdvojovania či prispôsobovania koncoviek a tvarov, možno dodalo dielu takú zvučnosť. Autor pri ďalšom popise zaužívaných a opakujúcich sa formúl v podobe, gerénsky jazdec, Argovrah Hermes (mimochodom dnes im už ťažko rozumieme) poukazuje na skutočnosť, že v Homérovi je „mnoho tradičných formúl, no niet tu neživých schém“. Ďalej Vantuch pripomína Aristotelove chápanie Illiady ako „polymython systéma“ teda jednota mnohých príbehov. V následnej kapitole sa snaží pochopiť svet Homérskych hrdinov. Hoci sú viacerí z nich polobohmi, častokrát ich ľudia ako Hektor, Aias, Diomedes a ďalší, predbiehajú v odvahe, chrabrosti či zbožnosti. Je to veľmi zaujímavý Homérov odkaz upriamujúci nás na našu ľudskú jedinečnosť. V jednej zo záverečných časti osobitne pojednáva o Anti-Achillovi teda, Diomedovi, najväčšiemu tragédovi Hektorovi, „starému“ Aiasovi, nešťastnému Patroklovi a ďalších. Posledná kapitola pojednáva o samotnej osobe Homéra.
Viac na https://oprave.blogspot.com/