Mor ho! přehled

03.03.2021

Nádherná a silná báseň. V tejto dobe, ktorá už dlhšie nemá tajomstvá a pravda sa pomaly odhaľuje. V tejto dobe, keď slovenský a český národ trpí pod jarmom cudzích mocností a hŕstky zapredancov, v tejto dobe nám má táto báseň ukázať silu, ktorú máme každý v sebe.

Táto báseň nevolá po boji, len po ochrane. Slovania zďaleka nebolí tí, ktorí pálili a plienili cudzie kraje. Vždy sme vítali cudzích chlebom a soľou. Je to starý slovanský zvyk. Tak je to písané aj v básni:

Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú:
taká otroč neznáma slovenskému kraju,
lež božie dary nesú, chlieb a soľ, cárovi

Hovoria, že ak cudzí prichádza v mieri, bude pohostený a ochránený. No ak prichádza v zlom, nezľakne sa ho nikto a bude potlačený:

Nuž, povedzže nám, cáre! mocná ruka tvoja
čože nám nesie: či meč, či vetvu pokoja?
S mečom ak ideš: cáre! meče máme i my,
a poznáš, že narábať dobre vieme s nimi;
ak s pokojom: pozdrav ťa pán neba i zeme,
lepšie, ako ťa my tu pozdraviť umieme. —

Nie, družina sa nezľakla a nebola "poslušne zodpovedná" tak ako to chcel cár, alebo v tejto dobe niekto druhý...

Chalupka žil v revolučnom období, ktoré bolo pre slovenský národ ťažkým. Možno ešte ťažším ako dnes. Nemali sme žiadne práva. Slováci boli na vlastnom území menšina. / prečítajte si knihu od Ľudovíta Štúra- Starý a Nový vek slovákov/ Práve toto má náš národ v podvedomí.

Áno sme srdeční, pohostinní, nenapádame cudzie kraje, no sme poddajní a poslušní. Nevieme však nájsť vlastnú sebaúctu a nevieme byť súdržní. Sme ohlúpnutí konzumom a digitálne dobrovoľne oblbovaní. Hovieme si v pôžitkoch a komforte. Zabúdame na tradície, predkov a naše vnútro. Potom je samozrejmé, že niekto iný túto našu vlastnosť využije a presvedčí nás o tom, že všetko, čo sa s nami deje proti našej vôli - je pre naše dobro a treba byť zodpovedný... /???/

V tomto sa už líšime od junákov v básni Mor Ho! Pretože oni boli spojení, nenechali si vziať svoju zem a postavili sa na odpor.

Radšej sa vzdali aj života, než by žili v nevedomom otroctve:

Hynú i naši, hynú, ale sťa víťazi!
Žiadna rana zvuk bôľu z úst im nevyrazí,
vďačne lejú vernú krv po osudnom poli:
oj, veď padnúť za národ — oj, veď to nebolí!

A ty mor ho! — hoj mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.

Nech bude čítať tento komentár ktokoľvek, či Slovák, alebo Čech. Nezáleží na tom. Naše krajiny boli a sú stále spojené.

Nenechajme si vziať čo je naše, za čo zomierali naši predkovia. Oni dali svoje životy. Možno sa nás raz spýtajú- "A čo ste urobili vy?"