Moruša přehled

14.09.2023

(SPOILER) O Iboji Wandall-Holm a jej knihe Moruša som sa dozvedel z nástenky v synagóge v Liptovskom Mikuláši, v ktorom Iboja vyrastala v medzivojnovom období, keď Židia tvorili  tretinu obyvateľov Mikuláša. Príbeh je neskutočne mrazivý a geniálne napísaný - žiadne slovo a veta nie sú zbytočné a vatové, presne ako to od novinára/novinárky čakám. Detailný popis dospievania, kde vidieť stavbu Ibojinho hodnotového rebríčka na ideáloch humanizmu a rovnosti, života v predvojnovej demokracii a postupný nárast nenávisti voči Židom, Čechom a  vzdelaným ľuďom (dokonca sa spomenú aj konšpirácie o slobodomurároch a voľnomyšlienkároch), život v ilegalite v Maďarsku a odporné hrôzy z Osvienčimu, pochod smrti, oslobodenie, opakované pokusy o znásilnenie zo strany Rusov, nástup komunistickej diktatúry až po legálny odchod do Kodane v druhej polovici 50. rokov. Samozrejme gro knihy tvorí pobyt v Osvienčime. Najviac ma zasiahla pasáž, kde Iboja popisuje, ako sa o nej v Mikuláši po návrate z koncentráku šírili klebety, že prežila len vďaka sexuálnym vzťahom s SSsákmi a ľudia odmietli vracať veci, ktoré ukradli jej rodine. Moruša by naozaj mala byť v povinnom čítaní pre stredné školy.
Ako drobnosť ma zaujalo ma, že sa v knihe mihla aj ošetrovateľka z revírnej nemocnice Magda - pravdepodobne ide o ďalšiu rodáčku z Mikuláša Mancu Schwalbovú, ktorá o svojich skúsenostiach z Osvienčimu napísala knihu Vyhasnuté oči.

01.06.2021

O druhej svetovej vojne, holokauste, koncentračných táboroch a neľudskom zaobchádzaní zo strany nacistov bolo napísaných už mnoho svedectiev - toľko, že pre niektorých mohla téma (hoci dôležitá) trochu zovšednieť - no Moruša všedná rozhodne nie je. Na rozdiel od iných kníh, ktoré spracúvajú danú problematiku, sa autorka v Moruši nevyhýba životu "pred" a nespomína ho len útržkovito na pár stránkach, aby pozornosť mohla naplno venovať zážitkom z koncentráku, ale naopak poskytuje mu priestor, dáva čitateľom možnosť nahliadnuť do ďalekej minulosti, do časov dospievania, keď šantila so súrodencami a drala školské lavice, do doby, keď najťažším rozhodnutím bolo vybrať si medzi početnými platonickými láskami.

Zobrazuje svoje skúsenosti s nelegálnou emigráciou, resp. útekom do Maďarska, patálie s učením sa nového jazyka nevyhnutného na inkognito prežívanie v neznámej krajine a početné strety s cudzineckou políciou, ktoré bezprostredne viedli k zadržaniu a niekoľkonásobnému väzneniu ešte predtým, ako sa aj so sestrou ocitli v nehostinnom prostredí koncentračných táborov. Samozrejme, neopomína ani skúsenosti z Osvienčimu či Brezinky, no nekladie na ne až taký dôraz a zážitky z nich či udalosti "po" nie sú jedinou nosnou témou jej rozprávania. Napriek tomu, a možno práve preto, je jej príbeh iný, podmanivý (aj keď stále desivý a krutý).

Či už za to môže fakt, že tému zobrazuje z o čosi iného uhla, ako je bežné, alebo je "na vine" autorkin jedinečný, priam poeticky pôsobiaci štýl rozprávania, ktorý jej vetám aj napriek hrôzostrašnému osudu, ktorý opisujú, prepožičiava ladnosť a ľahkosť, Moruša rozhodne patrí medzi najlepšie svedectvá hrôz druhej svetovej vojny, aké som kedy čítala. Takmer 400 strán padlo za necelé dva dni, čo už samo o sebe svedčí o tom, že je to výborná kniha.