Ne pro zisk přehled

09.06.2020

Práca Marthy Nussbaumovej spolu s knihou Fareeda Zakariu (Obrana liberálneho vzdelania) plynule nadväzuje či skôr zakladá americký spôsob vedenia verejnej obhajoby liberálneho vzdelávania (liberal arts).
Nussbaumová vo svojej knihe prezentuje naozaj úprimnú snahu o poukaz na krátkozrakosť preferovania len technických odborov. Štýl písania je veľmi autentický. Zo stavby ako aj štýlu možno badať, že autorka veľmi rozumne a aj s nadhľadom upriamuje našu pozornosť na problémy dnešného humanitného vzdelávania. Hovorí o tichej kríze humanitného vzdelávania a poukazuje na spojitosť s krízou demokracie ako takej. Autorka tvrdí, že jedine humanitné vedy nám ponúkajú schopnosť myslenia a imaginácie voči iným ľudom a týmto spôsobom nám obohacujú naše vzťahy a ľudskosť nad obyčajný úžitok a manipuláciu. „Žiadna demokracia nemôže zostať stabilná, keď nebude podporovaná vzdelanými občanmi“ a toto vzdelávanie musí byť podľa Nussbaumovej všeobecné a nesmie sa týkať iba elít. Taktiež poukazuje na skutočnosť, že demokracia je ako štátne zriadenia mimoriadne náročné. Slovami Madeleine Albright: „Demokracia je hrozne ťažká vec“ Nussbaumová konštatuje, že len hmotný rozvoj nie je schopný zabezpečiť stabilnú demokraciu. Preto je nevyhnutné náležité vzdelávania občanov aj humanitnými vedami. Kvalitné humanitné vzdelanie nás má robiť lepšími a „ľudskejšími“, aby sme tak boli schopní bojovať proti vlastným démonom, ako napr. agresivita, chamtivosť, egoizmus. Cieľom moderného vzdelávania má byť teda výchova ľudských bytostí a nie akýchsi krásne rastúcich húb, či špongii, ktoré sú ochotné do sebe vstrebať akékoľvek nezmysly.
Osobitný príspevok tejto knihy vidím, jednak v upriamení pozornosti, na výsledky experimentálnej psychológie a poznatky o vývojovej ľudskej psychike. Nimi upriamuje na skutočnosť, že všetci ľudia sú zraniteľní a smrteľní a že tento aspekt ľudského života nemáme nenávidieť a odmietať, ale je treba naň odpovedať reciprocitou a vzájomnou pomocou, ktoré môže poskytnúť nádej dôstojného spoločenstva. Sila humanitného vzdelania má byť viditeľná v jej sile osolenia verejných diskusií na podstatné témy spoločnosti. Tu Nussbaumová veľmi vhodne poukazuje na „mŕtvu demokratickú diskusiu“ starovekých Atén, kde Sokratova maieutická metóda znekľudňovala pomerne stupídnu a pudovú úroveň verejnej debaty na agore. „Sokratovské skúmanie nezaručuje súbor dobrých cieľov, zaručuje aspoň, že ciele o ktoré sa usilujeme budú jasne viditeľné vo svojich vzájomných súvislostiach a že pre rýchlosť a nepozornosť nebudú zanedbané základné otázky.“ A práve verejná debata by s odkazom na Winnicotta mala byť hra pre dospelých v zmysle, že by v nej mali občania vidieť to, čo vidia malé deti napríklad pri futbale a to radosť s hry, kooperáciu, zdravé súťaženie, úctu a spoločenstvo. Na druhej strane je nutné konštatovať, že sokratovské dopytovanie je samo o sebe chladné a formálne, výchovou je mu nutné dodať náležitý rozmer a to rozvojom empatie, ktorú možno posilňovať rôznymi formami humanitnej výuky v podobe imaginatívnych zložiek demokratickej výchovy akými sú napríklad, divadlo, tanec, umenie, hudba a pod.
Ďalším príspevkom Nussbaumovej sú časté odkazy na „exotické“ pomery a problémy Indie ako najväčšej demokracie sveta. Nussbaumová často a rada cituje Rabíndranatha Thákura či Gándhího.
V závere autorka tvrdí, že humanitné vzdelanie má v súčasnej krízovej dobe najväčšiu šancu prežiť tam, kde sa z nej stane súčasť národnej kultúry. Možno najvhodnejšie by bolo konštatovať, že humanitné vzdelanie je súčasťou demokratickej kultúry, ktorú sme povinní neustále budovať.