Noční let přehled

Po prečítaní Nočného letu vo mne veľmi silno rezonuje pocit, že som do seba vstrebala čosi ako "vizuálny román" (existuje voľačo také?). Tak ako Vám Rusi psychologicky rozorvú dušu na kúsky, tak vám do nej Francúzi vryjú obrazy, na ktoré nezabudnete.

Citujem Petra a Luciu: "Fialové lesy tvorili polkruh na zelenom nebi, posypanom svetlým zlatým popraškom." Koniec citátu. Citujem Nočný let: "... všetko tu svietilo, jeho ruky, šaty, krídla lietadla... Oblaky pred ním vracali všetok sneh, ktorý dostávali od mesiaca... Prúdilo tu svetelné mlieko, v ktorom sa lietadlo kúpalo." Koniec citátu. Už mnohými mnohokrát spomínaná scéna Fabianového finálneho vzostupu ku hviezdam je jednoducho vizuálne geniálna, či už príkrym kontrastom voči temnej noci a hroziacej smrti, alebo spôsobom, akým Vás skrz-naskrz presvetlí, ožiari, osvieti, ..ako symbolicky žiarou oslávi a vyzdvihne Fabianov heroizmus.

Nočný let však nie je len o tejto jednej ikonickej scéne. Je to román nasiaknutý filozofiou, trúchlivou melanchóliou, náznakovosťou a symbolickosťou. Je to román temný ako noc, no zároveň vzletný ako let.. Nemusíte byť pritom vôbec stotožnení s jeho hlavnou ideou, ktorú zosobňuje šéf letectva Riviere. Riviére, ktorý "cítil vyššiu povinnosť, než milovať. Ide o to, urobiť ich nesmrteľnými...Za čím idete, umiera s Vami." Priznám sa, že aj ja s tým bojujem - má sa jednotlivec vždy sebaobetovať v prospech "vyššieho ideálu"? Ako hovorí Čapkova Matka: "Vám připadá hrozně čestné za něco umřít: ale na to, že umřete někomu, na to už nemyslíte."A stále musím myslieť na Fabianovu ženu.

Na zamyslenie prikladám ešte myšlienku, ktorou knihu charakterizoval v úvode André Gide: " Šťastie človeka nie je v slobode, ale v prijatí povinnosti."